Kráčam si tak onehdy do práce a premýšľam:

Svet je plný sťažností na šéfov. Nepoznám takého, o ktorom by moji známi povedali:

To je ale dobrý, spravodlivý človek. Vo svojom fachu sa vyzná ako málokto, vypracoval sa iba vďaka svojim schopnostiam, bez problémov oddelí kvalitu od nepodarkov, nenaletí podvodníkom, ani flákačom, bystro rozozná úprimnosť od falše. Keď treba zvýši hlas, ale za dobrú robotu múdro odmení a ešte aj pochváli. Proste osobnosť.

Nie.

Dozviem sa akurát, že šéfovia sú spomalení, neschopáci, v lepšom prípade blbci, v horšom... však viete, čo mám na mysli. Že v praxi tápajú, vo veci nemajú ani šajnu, akýkoľvek, aj ten najmenší problém ich rozhádže a zneistí, je samozrejmé. Do funkcie sa dostali vďaka vplyvným známym, riťolezectvu, donášačstvu, intrigám a podvodom. Zdobí ich lenivosť, neochota, zákernosť, všetko v kombinácii s vrodenou debilitou.

Ako tak kráčam a premýšľam, uvedomujem si, že svet je v hodnotení neuveriteľne povrchný. Šéfovia predsa nemusia byť všetci sprostí, nájdu sa aj inteligenti, nemusia byť všetci leniví, zopár pracantov tam hádam pobehuje, nemusia mať všetci tlačenky, niekto sa aj mohol vypracovať, nemusia byť zákerní, len potrebujú viac informácií.

Nie,

povedia mi kamaráti, si spadol z višne? A zdupľujú už povedané, ba prihodia zopár hovien na hlavy šéfov.

Áno.

Ľudia sú zlí, myslia na to najhoršie a vlastné komplexy zaháňajú skrytým výsmechom nadriadených. No dá sa v takej atmosfére pracovať?

Áno. Teda nie.

Ako tak kráčam, premýšľam, že ma v práci zas nič dobré nečaká. Hoci navonok sa podriadení tvária príjemne, viem ja dobre, čo sa odohráva v ich mysliach.

Autor: Peter B. DOKTOR

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.