či sociálnom kontexte je však tento spor dokonale zástupný.

Význam porovnateľný s vyššie uvedenými oblasťami nedáva vecný obsah konfliktu. Ohniskom sváru je totiž spoplatnenie-nespoplatnenie štúdia, ktoré je samo osebe iba jedným rozmerom reformy. Zďaleka nevyčerpáva plný obsah pojmu. Ešte ani vtedy, keby sa debata viedla o spoplatnení stopercentnom. To sa ale vôbec nedeje - závažnosť sporu relativizuje práve fakt, že návrh, o ktorom sa debatuje, by na študentov preniesol iba nepatrnú časť celkových nákladov. Hovorí sa o 10-20 percentách. Je teda jasné, že ani "výhra" ministra Fronca nevyrieši financovanie vysokého učenia na Slovensku.

Ohľaduplnosť návrhu je takto paradoxne ešte zbraňou v rukách stavovských organizácií. Študenti a rektori navonok logicky argumentujú, že nejakých v priemere 10 tisíc na hlavu žiaka podvyživeným inštitúciám aj tak nepomôže. Ak k tomu prirátame fakt, že významná časť vybraných prostriedkov by sa preliala do sociálnych štipendií a najslabšie vrstvy by boli oslobodené od platenia, tak platenie vyzerá na úplne zbytočnú komplikáciu. Týmto dôvodia (okrem iného) študenti aj rektori a - zúfalo nemajú pravdu.

Ak sa dnes na Slovensku (podobne ako v slabšej polovici krajín EÚ a všetkých visegrádskych) neplatí za štúdium, tak to nie je preto, lebo by z nejakého základného ľudského práva bolo "zadarmo", ale kvôli pokrytectvu a perfídnosti politikov. Tí dlhé roky balamutia národ, že vzdelanie je akási zvláštna kategória, ktorú poskytuje "bezplatne" milosrdný štát. Napríklad z dôvodu, že je to "celospoločenská hodnota", resp. "investícia". Makové - štát nemá vlastné peniaze, vysoké školstvo si platíme všetci z daní. A táto skutočnosť dokonale zneprehľadňuje úžasnú nespravodlivosť - necelým dvadsiatim percentám spoluobčanov, ktorí diplomy získajú, ho platia všetci. Aj tí najchudobnejší, aj tí, ktorí mali nadanie i chuť, len sa kvôli "nedostatku miesta" na vysnené školy nedostali.

Tvrdenie o celospoločenskej investícii je odpútavacia demagógia. Každý študuje predovšetkým pre seba. Vzdelanie je v prvom a najvyššom rade investíciou do vlastnej budúcnosti. A čím ďalej, tým výnosnejšou - príjmové nožnice medzi študovanými a neštudovanými silami sa na trhu neustále otvárajú. Niet teda jediného dôvodu, aby ľudia, ktorým vzdelanie vytvorí predpoklady zaujať pozíciu na vyšších poschodiach spoločenského a príjmového rebríčka, sa na nákladoch svojho štúdia nepodieľali.

Argumentom nie je ani zlá sociálna situácia uchádzača o štúdium. To je ďalší populizmus a krátkozrakosť. Situácia promovanej sily bude totiž práve vďaka vzdelaniu raz oveľa lepšia. A platiť môže potom - trebárs aj dvadsať, tridsať rokov, keby šlo napr. "iba" o učiteľa s nižším príjmom.

A sme u jadra veci: Keby tu bola ambícia urobiť pravú vysokoškolskú reformu, postavil by sa systém založený na komerčných pôžičkách splácaných z budúcich príjmov. Úloha štátu by sa obmedzila na garanciu za tých, ktorí štúdium nedokončia a zároveň preukázateľne nedokážu v budúcnosti pôžičku splatiť. A ešte by štát vzal na seba doplácanie rozdielu medzi "komerčnou" úrokovou mierou banky a mierou "študentskou". To je všetko. Spôsobov je ale viac - asi stojeden iných modelov funguje v USA (niektoré sú však do slovenských pomerov neprenosné). Také je to jednoduché. Ako je vôbec možné, že na svete existujú odporcovia spoplatnenia?

Súčasný systém je pre krajinu vražedný. Ďalšie reformy signalizujú priaznivý a užitočný trend postupného znižovania verejných výdavkov. Teda ani školská kapitola príliš priberať nebude. Vzdelaných ľudí však potrebujeme, o čom hovorí aj vládne vyhlásenie, ktoré ráta s rozšíreným prístupom k VŠ. Odstrániť nezmyselné a nespravodlivé prijímacie skúšky môže iba zásadne silnejší tok financií z mimorozpočtových zdrojov. Aj keby štát hneď dorovnal - čo je absurdné - terajšie percento HDP do školstva na úroveň v EÚ, aj tak to nestačí. Inú nominálnu sumu dáva totiž 7% HDP v Rakúsku a inú 7% na Slovensku, všakáno.

Preto je slabá a nedôsledná i Froncova reforma, ktorá - ak ju olúpeme do jadra - je vlastne len o tom, že bohatší študenti budú platiť vzdelanie chudobnejším. Postráda to najpodstatnejšie - motivačný prvok, stimulovanie študenta spoluúčasťou na tvorbe vlastnej budúcnosti. A to je dôvod, prečo je celá zvada okolo vysokoškolského zákona tak trochu zástupná. Pričom ale platí, že aj to, čo sa navrhuje, vrátane pretrvávajúcej diskriminácie externistov, je lepšie než jestvujúci socializmus.