ktorej sa nepáči "nedostatočná informovanosť, nepoznanie skutočnej podstaty EÚ a zámerov jej rozšírenia". A keďže spôsob vedenia kampane "zmaril demokratickú podstatu referenda", našli riešenie - za daných okolností je potrebné povedať nie.
Fajn. Prvá myšlienka, ktorá napadne - tí teda prichádzajú skoro. Na Slovensku naozaj chýba akýkoľvek zárodok iného názoru. Teda inštitucionálne organizovaného. Ešte aj komunisti odporúčajú ÁNO, na rozdiel napr. od českých. V Poľsku sú proti vstupu hneď dve silné parlamentné strany. Ale čo chcú teraz?
Na druhý pohľad príde zmätenie. Iniciatívu totiž tvoria občianske združenia Agora, Renesancia, Naša Európa 2000 a ešte ktosi. Agora mala kedysi akési návrhy na zavedenie referendovej demokracie. Inak veľa o nich počuť nebolo. Jedno je isté - určite nejde o tradičných euroskeptikov neokonzervatívneho či neoliberálneho presvedčenia. Práve naopak - intuícia hovorí, že sú všetko hranato ľavicové zoskupenia. Veľmi málo mimovládnych organizácií nechce do EÚ, veď odtiaľ dostávajú "na benzín".
Po druhé teda napadne ešte čosi horšie - môže ísť o peknú fintu, ako nalákať k referendu istú skupinu občanov, ktorá je z akýchkoľvek dôvodov na vládnu kampaň alergická či inak nedoslýchavá. Ide predsa o účasť, zopár tisíc hlasov NIE navyše nezaváži. Bolo či nebolo by prekvapenie, keby vysvitlo, že sa tento "projekt" upiekol u Csákyho? Miera rafinovanosti vyzerá byť na zlodejov autorských práv z Budapešti privysoká, miera perfídnosti je ale primeraná. Uvidíme.
Inak je faktom a už sme to raz napísali - základnou príčinou, prečo sa trasú o referendovú účasť, je neexistencia skutočného sporu. Všade tam, kde súperili relatívne rovnocenné - s akcentom na relatívne - tábory odporcov a priaznivcov únie, boli referendové účasti vysoké, dokonca vyššie, než zvyknú byť v týchto krajinách pri riadnych voľbách. To boli prípady Fínska, Rakúska, Švédska i Nórska, kde návštevnosť u eurourien vyskočila nad 70 percent, hoci k voľbám chodí okolo 50%. Vrcholom bola Malta teraz v marci s najvyššou účasťou, odkedy na ostrove existujú akékoľvek hlasovania - 91 percent. A o dva mesiace na to, k regulárnym voľbám, prišlo na Malte voličov už o tretinu menej. Potom nasledovalo Slovinsko so 60-percentnou trefou. Tá by však už bola podstatne nižšia, keby nešlo o paralelné hlasovanie o EÚ aj NATO. Práve oveľa spornejšia aliancia - začínalo sa bojovať v Iraku - zdvihla návštevnosť, keďže v kauze EÚ panovala v Slovinsku úplná jednomyseľnosť. Aj tak bolo ľubľanských 60 percent historicky najmenej v dejinách euroreferend - kým neprišli Maďari. A teraz sme na ťahu my...
Tieto údaje jasne ukazujú, že spôsob "verejnej debaty", ktorý sa o EÚ viedol v postkomunistických štátoch (azda s výnimkou Poľska), je výrazne nešťastný. Nehovorilo sa tu nikdy o reáliách a trendoch, ktoré sú azda v súvislosti s úniou najdôležitejšie. Ústredné európske témy boli, že ako majú správne dopadnúť voľby, aby sme si šancu nepokazili, a potom kapitoly, neskôr kvóty a rôzne finančné náležitosti. A, samozrejme, naše domáce problémy - korupcia, Rómovia a tak. To nebola debata o EÚ, ale skôr o nás samých; a EÚ v nej vystupovala ako akýsi dokonalý predmet túžby, ako vzdialená krásavica, ktorej ruku ak chceme získať, musíme splniť tie a tie úlohy - ako v rozprávke. Takáto konštelácia bola, z podstaty veci, cintorínom diskusie. Preto máme problémy s účasťou na Slovensku, a budú ju mať aj v Česku i v Pobaltí. Výnimkou - ak vôbec bude - sa rysuje len Poľsko.
Z uvedeného vyplýva veľmi dôležitá vec - hľadať vinníka nemá význam. Neexistuje. My sme jednoducho objektívne boli a sme v inej východiskovej situácii, než krajiny, ktorých občania mali dôvod merať plusy a mínusy na lekárnických váhach. Darmo je EÚ ako celok v mnohých smeroch subjekt nevábny až odpudivý, my sme proste v porovnaní s ňou takí biedni a zaostalí, že ten základný vzťah sa inak ako submisívne nemohol vyvíjať. Preto sa nikdy o EÚ nediskutovalo, preto nemáme vážených a organizovaných odporcov vstupu. Žiadne občianske združenie, podozrivé navyše z kolaborácie s Csákym, to sedem dní pred cieľovou čiarou nevyžehlí. Ale ani nie je veľmi nutné - aj najtvrdší eurorealisti, ku ktorým sa hlási aj autor tohto textu, dnes uznávajú, že NIE pre Slovensko neexistuje.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
