Nórsku tretím zákonodarným zborom, ktorý kladne rozhodol o zatiaľ najmasovejšom rozšírenie aliancie v jej histórii. Čo do významu je ale americký Senát prvý - vyplýva to z postavenia USA v NATO. Ôsmy máj 2003 môžeme teda vskutku prijať za "historický deň", za aký ho vyhlásilo aj slovenské MZV. Hoci ide iba o jeden z radu míľnikov na dlhej ceste, po tomto hlasovaní je už vysoko-vysoko pravdepodobné, že na najbližšom summite NATO sa aj Slovensko stane plnoprávnym členom.
Minister Kukan, osobne prítomný, dokonca kategoricky formuloval, že "už nič nestojí v ceste". Je to asi tak, ale po roztržke okolo Iraku treba ešte nechať nejakú minimálnu rezervu aj pre horšie scenáre, ktoré by sa mohli rozvinúť v niektorom zo zostávajúcich 15 parlamentov. Najmä súčasné smerovanie francúzskej politiky sa tvári, že jej ide o oslabenie transatlantickej väzby. Čiže aj NATO, ktoré ju stelesňuje v bezpečnostnej oblasti. Toľko je jasné, že NATO stojí v ohnisku francúzskeho úsilia o oslabenie americkej dominancie, čoho neklamným znakom boli obštrukcie okolo spojeneckej pomoci Turecku pri nedávnej irackej kríze. Bolo by isteže odvážne tvrdiť, že oficiálna Paríž využije ratifikačný proces siedmich kandidátov na otvorenie ďalšieho frontu v zápase proti USA. To by mohlo mať pre samotné Francúzsko strašné dopady. Na strane druhej, aj v parížskom Národnom zhromaždení hlasujú poslanci podľa svojho svedomia...
Hlasovanie v Senáte ukázalo, že rozšírenie NATO nabralo povahu takrečeno štátneho záujmu USA. Vstup Slovenska a ďalších podporili totiž JEDNOMYSEĽNE všetci prítomní senátori. Aby bolo jasné - v Kongrese USA sa podľa straníckych príkazov veľmi nehlasuje. Demokrati i republikáni, dve najsilnejšie a fakticky jediné vplyvné strany, neprijímajú ani k politicky kľúčovým témam nejaké centrálne rozhodnutia. Omnoho častejšie, než v európskych parlamentoch, sú tam hlasovania naprieč spektrom, keďže volení zástupcovia citlivejšie načúvajú hlasu svojich voličov (ale tiež aj svojich poradcov a lobistov). Preto je jednomyseľnosť v Senáte USA úplne iná kvalita, ako napr. na Slovensku. (Druhá komora je Snemovňa reprezentantov, ktorá s touto ratifikáciou nič nemá.)
Iba pre ilustráciu - po celý čas prístupového procesu, to jest štyri roky, sa na Slovensku správne písalo, že naši politici musia vo svojom konaní zohľadňovať fakt, že práve v Senáte USA treba získať dvojtretinovú väčšinu. To nikdy nebola "odpochodovaná" vec, ako bude ratifikácia v niektorých iných parlamentoch - že vláda (napr. česká) povie a poslanci zdvihnú ruku. Napríklad predchádzajúce rozšírenie o Poľsko, Maďarsko a ČR podporilo "iba" 81 senátorov.
Samozrejme, 96 hlasov (4 neboli prítomní) nevyjadruje nejakú bezmedznú dôveru v "novú Európu", ale práve zmenu medzinárodnej situácie. USA hľadajú spojencov pre svoju novú bezpečnostnú doktrínu preventívnych úderov proti "darebáckym režimom" - a vo východnej Európe ju našli. Isteže nnohí hovoria, že je to presne naopak - krajiny Viľniuskej desiatky vyjadrili USA podporu, aby sa dostali do NATO. Čiastočne, ale naozaj iba čiastočne, aj to je pravda. Môžeme dokonca silne predpokladať, že keby postkomunistické sympatie akcii USA neboli také jednoznačné, nebola by ani jednomyseľnosť v Senáte. Ba dokonca by mohli byť aj problémy, ako naznačovali v súvislosti s pokusom o referendum (o NATO) niektorí naši politici.
Napriek tomu - určite viac pravdy je v tvrdení, že práve štáty bývalého sovietskeho bloku citlivo vnímajú, čo to je nesloboda, a rešpektujú obrovský podiel vojenskej sily USA na svojom oslobodení. O tom, že boľševici by sa vo východnej Európe udržali dlhšie, keby ich Ronald Reagan nezničil programom "hviezdnych vojen", predsa nepochybuje nikto.
Na rodiacom sa spojenectve "novej Európy" s USA skrátka nie je nič zlého. To, že každého z aktérov inšpirujú jeho vlastné záujmy, je predsa najnormálnejšia vec na svete. Pokiaľ, samozrejme, tieto záujmy nie sú agresívne vymedzené proti tretím štátom - to však nie je náš prípad. V civilnej integrácii sa môžeme pokojne orientovať na Európsku úniu. V bezpečnostnej oblasti sú však USA svetovým vodcom a ešte dlho ním zostanú (navyše aj druhá vojensky najsilnejšia demokratická mocnosť, Británia, je najužším spojencom USA). Žiadne alternatívne konštrukcie, ako napr. nedávna iniciatíva za Európsku bezpečnostnú a obrannú úniu, americký dáždnik istoty nenahradí. Preto je včerajšia "deväťdesiatšestka" dňom víťazstva.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
