Nemecka. Od roku 1993 sa každé dva roky zúčastňuje na trojmesačnom turné v predstavení My Fair Lady. Odohrala ho 426 ráz. Mrs. Pearceová presne 1. mája oslávila osemdesiatku. S veľkou záplavou kvetov, v kruhu rodiny, svojich bývalých kolegov a priateľov vo foyer Štátneho divadla, scény kde spievala 6. októbra 1945 v Poľskej krvi Helenu.

Nie ste typ vyčkávajúci na penziu. Mrs. Pearceová bude pokračovať?

- Práve som dostala list od pána Langrafta s veľkou gratuláciou, že sa môžem tešiť na obecenstvo. Zase pôjdem na dva mesiace. Minulý rok o takomto čase sme boli mesiac v Augsburgu, kde si agentúra Langraft prenajala divadlo a potom sme mali turné v Nemecku, Švajčiarsku a Rakúsku. Prešli sme 10 000 kilometrov autobusom a odohrali sme 78 predstavení.

Čo porábate teraz?

- Odpočívam a naberám sily, aby som zasa mohla o rok ísť. Ak Boh dá. V tomto veku sa môže stať hocičo. Človeku môže spadnúť tehla na hlavu. Stále ešte prežívam tie oslavy jubilea. A veľmi chcem poďakovať Divadelnému ústavu, ktorý mi zorganizoval výstavu vo foyer Štátneho divadla. Ani by mi nenapadlo, že urobia tú vernisáž. Ďakujem aj divadlu, že to zastrešili.

Ako vás berú kolegovia v Nemecku?

- Sú to profíci. Je to typicky nemecké správanie, čo na to povedať. Je to taká formálna zdvorilosť. Nie je to srdečné, ako zvykne byť u nás, či v Maďarsku. Ale úcta jedného k druhému, keď si vás obľúbia, je veľká. A bol tam slovenský orchester, hráči z filharmónie a z opery a dirigent Rudo Gery. Hudobníci sa po mesiaci striedali.

Posledné angažmán na Slovensku ste mali na Novej scéne. Zaujímate sa o nové projekty tohto divadla?

- O tú sa už nezaujímam. Mám na ňu ťažké srdce. Keď minister kultúry Milan Kňažko s riaditeľom Martinom Ťapákom po prvý raz rušili operetný súbor, oslovili ma z Literárneho týždenníka, aby som sa k tomu vyjadrila. Napísala som úvodník na prvej strane, že to bol barbarizmus zrušiť súbor, ktorý sa budoval z operety do muzikálov celé roky. A nebol to len hocijaký ansámbel, pretože naše muzikály mali zvuk. Napríklad na premiéru Muža z la Mancha sa prišli pozrieť z Viedne. Až po nás mali potom oni premiéru. Boli to obrovské činy, táto muzikálová éra. A už je všetko zrušené.

Milujem síce Skrúcaného a Nogu a verím, že Niekto to rád horúce s touto dvojicou je úžasná vec, ale to je divadlo produkcie a nedá sa povedať, že je to Nová scéna. Ale čo ma najviac mrzí, že odmietli urobiť výstavu Krištofovi Veselému, keď mal nedávno storočnicu. Divadelný ústav požiadal Novú scénu, že usporiada vo foyer výstavu k tomuto výročiu. Veď on tam patrí, lebo založil operetný súbor. Zaslúžil by si tam mať vernisáž. Ale nové vedenie divadla povedalo niečo v zmysle: A načo? Kto ho už dnes pozná. Veselý je legenda a nie umelo vytvorená, ale skutočná legenda, personifikácia tohto žánru. V Čechách si vedia uctiť Oldřicha Nového alebo Stelu Zázvorkovú a Jiřího Sováka. A my sme mali v minulosti jedného Krištofa Veselého, elegána, frakmana, konverzačného a operetného umelca. Kto dnes nepozná Dedinku v údolí, alebo Rodný môj kraj? To sú už národné piesne. Tú výstavu mu napokon urobili v Divadelnom ústave, ale len na chodbách. Tam, kde sa verejnosť nedostane. Na tých fotografiách som sa našla aj ja. Vernisáž bola v priestoroch starého ošumelého rozhlasového štúdia a bolo to trochu smutné. Prišlo zopár ľudí, aj Veselého dcéra Evička, ktorá je zubárka. A objavila sa aj Mimi Kišoňová, moja bývalá kolegyňa. Ba dokonca moja bývalá učiteľka, slovenčinárka v meštianke na Trnávke, keď som mala 14 rokov. Dostala som kvôli nej dvojku z mravov.

Vy a dvojka z mravov? Prečo?

- Lebo dala diktát zo slovenčiny a ja som si pod lavicou listovala časopis Kinorevue. Vtedy som si všetky obrázky hviezd vystrihovala a lepila. A ona: Čo to tam robíš pod lavicou? Vystrihuješ si filmových hercov? To sa patrí? A ja na to: Pani učiteľka, ale ani to sa nepatrí, keď nám dáte diktát, sadnete si za katedru a maľujete si nechty. A ona skríkla: Ešte si aj drzá. Dostaneš dvojku z mravov. A tak som aj skončila.

Mimi potom šla k divadlu. A raz sme šli do mesta na korzo s mamičkou do cukrárne a vo výklade bola jej veľká fotografia s nápisom: Mimi Kišoňová debutuje v Dusíkovej operete Keď rozkvitne máj. Tie nervy teda na nás mala asi preto, lebo sa už chystala k divadlu. Potom som ešte šla študovať na konzervatórium a v roku 1942 sme sa stretli na javisku Národného divadla. O rok som už prevzala veľkú časť jej repertoáru, lebo šla rodiť.

A stretli ste sa s Krištofom Veselým?

- Po Bratislave sa rozchýrilo už pred tým, ešte som ani neštudovala spev, iba som chodila k profesorovi Albrechtovi na klavír do mestskej hudobnej školy v Redute, že v Národnom divadle je nádherný človek. Tak som si povedala, toho treba vidieť. Šla som na hudobnú komédiu U bieleho koníčka, kde hral. Bola som okúzlená. Veľmi sa mi páčil. Všimla som si, že dievčatá sa hrnú k zadnému vchodu, ktorý je už dnes zamurovaný, a ja som tam šla tiež. Všetky sme mali niečo v ruke či už fotografiu, alebo časopis. Stískala som jeho fotografiu vystrihnutú z Kinorevue a on zišiel dolu zo schodov a keď prišiel až ku mne, aby sa mi podpísal, hovorí: Aj dátum? Myslela som, že zamdliem. Nikoho sa nič nepýtal, iba mňa. A jedna staršia dáma mu bozkala ruku, ktorú on veľmi cudne odtiahol. To bol Krištof Veselý.

A potom ste spolu stáli na javisku.

- O pár rokov som robila záskok za Mimi v Osudnom valčíku. To bolo naše prvé pracovné stretnutie. Šéf opery mi prikázal: Slečna, rýchlo sa učíte, vy budete robiť záskok, lebo je to už na pani Kišoňovej vidieť. Bola potom taká informatívna skúška v baletnej sále. Ale ani som nevnímala, lebo som mala hlavu plnú, kadiaľ pôjdem a či to dobre budem robiť. Prišlo predstavenie, môj prvý výstup a on tam stál na javisku. Vyšla som von a až vtedy som si uvedomila: Preboha, veď hrám s Veselým a aký je nádherný v tých jazdeckých nohaviciach, a čižmách, aký nádherný človek a ja s ním hrám. Toto mi lietalo hlavou a nie text, ktorý som mu mala povedať. On si to všimol a pohotovo zachránil situáciu: Chcela si mi niečo povedať? A ja som začala ten náš malý dialóg, po ktorom nasledoval duet Podaj mi rúúúčku a póóď so mnou... A potom som už hrala normálne.

Musela to byť nádherná spolupráca...

- A veruže bola. Stretli sme sa potom ešte aj v Košiciach. Prišla som sem po vojne, lebo v Bratislave zrušili operetu, hoci ja som na začiatku spievala viac operu. Začali sme Poľskou krvou a Veselý prišiel hosťovať. Nikdy nezabudnem, ako sme vychádzali po predstavení zadným vchodom, tam čakali študenti, zobrali ho na ramená a odniesli veľký kus k hotelu Slovan. To sa nestalo žiadnemu hercovi u nás. To bol pre nich Boh - pojem.

Na Novú scénu ste prišli v roku 1952

- Tam už bol zas ako režisér. Ale sme sa ešte stretli v dvoch hrách. Bol výborný herec, ale nechcel hrať starých pánov. Stále mal pocit, že ľudia ho chcú vidieť aký bol. Opereta sa vtedy veľmi nehrávala a on túžil ešte raz si zahrať Danila vo Veselej vdove. Urobili zmluvu s Parkom kultúry a hrali sme komorne bez zboru komplet Veselú vdovu v PKO a v rôznych amfiteátroch. A potom prišiel stop: Dosť toho Lehára, dosť toho buržoázneho sentimentu.

Myslíte si, že opereta je žáner na vyhynutie?

- Na Slovensku len v Prešove jestvuje opereta. Inde nie je. A to je hrozné, že medzi Viedňou a Budapešťou nie je nič. Myslíte si, že Langraft kupoval oprety z Novej scény za celé tie roky len tak?

Mrzí vás to?

- Z toho mám najväčší smútok, že kultúra tu u nás je v "srabe". Aby som použila toto vulgárne slovo. Nik sa o nič nestará. Veľmi smutné sú tieto časy. Toto nebolo ani za komunistov, ani za prvej republiky. Za socializmu bolo, ako bolo, ale kultúra bola na výške. Hoci na ňu doplácali a neviem čo všetko, ale to, čo je dnes, je hrozné. Čakali sme, že po revolúcii naopak nastane aj nejaký rozkvet a nič.

Alebo aj uctievanie starých hercov. Sem-tam dostanú nejaké ocenenie, ale to je, aby sa nepovedalo. Ale pozrite si českú televíziu, tie benefície, ktoré robia svojim osobnostiam, hoci Horníčkovi, alebo keď Sovák mal 80 rokov. Práve jeho slová som použila na javisku pri oslavách môjho jublilea. Keď sa ho pýtali v českej televízii, ako je to byť osemdesiatročný, povedal: "Keď zomrie mladý človek je to tragédia, ale keď zomrie osemdesiatročný, je to slušnosť." Tak ja len prosím Pána Boha, aby mi dovolili aspoň niekoľko rokov byť neslušnou, aby som mohla byť taká drzá a na tomto svete ešte zopár rôčkov žiť v zdraví.

Ale u nás na Slovensku je toľko závisti. Raz mi básnik surrealistickej generácie Miro Procházka povedal v Carltone: Nedá sa nič robiť, je to v slovenskej náture. Keď niekto trochu vytrčí z davu hlavu, druhý príde s valaškou a šup s ňou dole. Tak je to. Žiaľ, je tu závisť veľká v tomto národe. A pritom určite viete, že som voľbou Slovenka. Môj otec bol taký moderný, že ma dali už od prvej ľudovej do slovenskej školy. V roku 1930 otec tvrdil, že "v akom štáte žijeme, do takej školy bude chodiť dieťa a aj bude tak vychované". Tak je to aj v Amerike a všade inde, že musí všetky reči vedieť. A Bratislava, kde som vyrastala, bola vždy trojjazyčná. Chodila som odmalička do Sokola a nikdy som necítila šovinizmus. Alebo moja mamička nevedela len nemecky a maďarsky. Nikdy sme necítili národnostnú nenávisť. A preto moja generácia vie tri jazyky. Vďaka nemčine som bola v osemdesiatych rokoch prvá slovenská herečka, ktorá hrala vonku, v Hannoverskom zájazdovom činohernom súbore Anouilhovho Pána Ornifla. Ale musela som sa slovo po slove učiť nielen spisovnú, ale takzvanú "bühnensprache", teda vyberanú javiskovú reč.

Nenapíšete memoáre?

- Dlho ma prehovárali v Divadelnom ústave. Potom som to predsa len sľúbila docentovi Jaborníkovi, že budem písať. Ale nemala som pred tým motiváciu. Hovorila som: Na čo? Ako český kolega Bartoška raz prízvukoval Rudolfovi Hrušínskemu: Majstre, proč to všechno nenapíšete? A on sa na neho pozrel tými modrými očami a povedal: A pro koho?

Vďaka jubilejnej výstave som si konečne urobila poriadok v tom mojom obrovskom šesťdesiatročnom archíve. Tak som sa v tom prehrabávala, ale zistila som, že mne sa tie spomienky nevzďaľujú. Dobre viem, kto mal v ktorej inscenácii aké kostýmy. Chvalabohu, mám dobrú pamäť. Už keď som ako mladá prišla do opery, tak som sa rýchlo učila. Hneď som kvôli tomu dostala záskoky. Ktovie, možno sa raz prinútim a tie spomienky dám na papier.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.