predchodcovia, sa zase nám javí zastaralé. Praví fajnšmekri si však uvedomujú, že nad starou či zastaralou technikou nemožno mávať rukou, lebo bez nej by sme nemali dnešné moderné stroje a zariadenia. Je preto potešiteľné, že pribúda nie len obdivovateľov rôznych starých strojov, ale aj tých, ktorí sa aktívne podieľajú na obnove, opravách a renovácii technických pamiatok, dokumentujúcich stav technického rozvoja v blízkej či ďalekej minulosti. Reštaurované stroje a zariadenia sú často vystavované na rozmanitých nostalgických akciách, ktorých u nás pribúda a ktoré sa tešia veľkému záujmu verejnosti. Jedna z takýchto akcií sa v ostatných rokoch koná v závere apríla v košickom rušňovom depe, a to pri príležitosti prebúdzania Katky - nie, Katka nie je nijaká krásna mladá dievčina, ale nádherný starý parný rušeň, dopravujúci v letnej sezóne výletné vláčiky na známej Detskej železnici v košickom Čermeli. Na spomenutej akcii predstavili železničiari niekoľko starých motorových a parných rušňov, ktoré železniční nadšenci zreštaurovali do prevádzkyschopného stavu. Pozornosť mladých i tých starších návštevníkov pútali najmä tri parné rušne, ktoré boli takpovediac pod parou a ktoré sa syčiac a dymiac samy dopravili na točňu, aby sa publiku - podobne ako modelky na módnej prehliadke - predviedli v plnej kráse zo všetkých strán.
Najstarším zo spomenutej trojice bol rušeň 310.433, vyrobený v budapeštianskom podniku MÁVAG v roku 1896. Dvojvalcové tendrové rušne série 310.4 na mokrú paru sa v rokoch 1885 - 1927 vyrábali v Budapešti, Linzi, Arade, Viedenskom Novom Meste a vo Viedni. Išlo o typické rušne, používané na štátnych i súkromných miestnych železniciach v uhorskej časti rakúsko-uhorskej monarchie a po jej rozpade i v Československu. Charakteristickými črtami týchto rušňov, ktoré mali vzor v pruských strojoch T3, boli nízko uložený kotol, vysoký komín a vonkajší rozvod Stephensonovho typu. Celkove sa vyrobilo 534 týchto rušňov, známych pod prezývkou Maďarka. V roku 1918 prevzali novovytvorené ČSD (Československé dráhy) 53 takýchto rušňov z troch výrobných sérií, ktoré sa odlišovali len v detailoch. Istou zaujímavosťou je, že tieto rušne sa používali len na Slovensku. Po roku 1945 pomaly mizli zo železničných tratí, pričom posledný rušeň tejto série bol zo služieb v ČSD vyradený až v roku 1957. Ale ešte aj potom jazdili tieto rušne na vlečkách rôznych priemyselných podnikov, a to až do 60. rokov minulého storočia. V Košiciach predstavený rušeň 310.433 bol u ČSD zrušený 2. januára 1953 a do roku 1970 slúžil na vlečke cukrovaru v Pohronskom Ruskove. V rokoch 1979 až 1981 bol tento rušeň železničnými nadšencami vo Švermových železiarňach v Podbrezovej zreštaurovaný do prevádzkyschopného stavu. V roku 1993 bol presunutý do depa Vrútky. Kde sa v rokoch 1995-1997 vykonala jeho oprava spojená s rekonštrukciou do pôvodného stavu. Rušeň 310.433 je poháňaný dvojvalcovým parným strojom, pričom priemer valcov je 350 mm, zdvih piesta je 480 mm. Maximálny výkon stroja je 230 kW. Rušeň má celkovú dĺžku 8 105 mm, priemer hnacích kolies je 1 110 mm, hmotnosť rušňa je 29,3 tony. Tento staručký rušeň dosahuje maximálnu rýchlosť 45 km/h.
Oveľa modernejším rušňom než vyše storočná Maďarka je rušeň 486.007. Rušne tejto série boli vyrobené špeciálne pre niekdajšiu Košicko-bohumínsku železnicu, ktorá sa v úseku pri Štrbe vyznačovala značným stúpaním. V rokoch 1934 až 1938 sa v ČKD Praha a v Škode Plzeň vyrobilo celkovo deväť rušňov radu 486.0. Na Slovensku slúžilo šesť týchto rušňov, pridelených depu Spišská Nová Ves. Od roku 1949 sa tieto rušne používali už len na Slovensku a po elektrifikácii tzv. štrbskej rampy boli presunuté do Bratislavy a dopravovali osobné vlaky Považím. Pre svoj typický zelený náter dostali prezývku Zelený Anton. Tieto elegantné trjovalcové rušne slúžili v osobnej doprave až do roku 1968. Rušne série 486.0 majú cez nárazníky dĺžku presne 25 metrov a ich hnacie kolesá majú úctyhodný priemer 1 830 mm. Valce parného stroja s maximálnym výkonom 1 740 kW majú priemer 550 mm, zdvih piesta je 680 mm. Maximálna ťažná sila je 121 kN, čo je porovnateľné napríklad s ťahom jedného prúdového motora dopravného lietadla Airbus A320. Maximálna zásoba uhlia je 12 m3, zásoba vody je 26 m3. Rušeň hmotnosti 166 ton bol schopný dopravovať vlaky rýchlosťou 110 km/h. Rušne spomenutej série boli najväčšími a najvýkonnejšími rýchlikovými rušňami ČSD v období medzi svetovými vojnami. Konkrétny rušeň 486.007 bol získaný z likvidovaného skanzenu železničných vozidiel v Českej Třebovej a v rokoch 1996-1998 bol v depe Vrútky zreštaurovaný do pôvodného stavu.
Posledným z trojice parných krásavcov, predstavených v košickom depe, bol rušeň 477.013. V rokoch 1951-1952 dodal závod ČKD Praha železniciam prvú sériu 38 nových trojvalcových tendrových rušňov radu 476.1, určených pre prímestskú dopravu. Táto séria bola po rekonštrukcii (kvôli lepšiemu rozloženiu hmotnosti na osi) preznačená na 477.0. Takéto označenie potom mala aj ďalšia séria 22 rušňov, vyrobených v rokoch 1954-1955. Pri výrobe týchto rušňov sa po prvý raz u nás použila nová technológia zvárania kotla. Tieto rušne mali výborné jazdné vlastnosti a vynikajúcu akceleráciu a preto boli veľmi obľúbené. Boli to technicky najpokrokovejšie trojvalkcové tendrové parné rušne v službách ČSD a používali sa najmä na prímestskú dopravu v okolí Prahy. Na Slovensku zabezpečovali tieto rušne dopravu ťažkých osobných vlakov v depách Zvolen, Vrútky, Bratislava a leopoldov. V roku 1979, keď tieto rušne doslúžili, to boli najťažšie tendrovky v Európe. Rušne série 477.0 majú dĺžku 17,3 m, hnacie kolesá majú priemer 1 625 mm. Rušeň môže viezť zásobu až 7 m3 uhlia a 15 m3 vody. Trojvalcový piestový stroj má maximálny výkon 1 590 kW. 130-tonový rušeň dosahoval maximálnu rýchlosť 100 km/h. Svetlomodrý náter skrine, červený náter kolies a biele ozdobné pruhy priviedli kohosi na myšlienku dať týmto rušňom prezývku Papagáj. Aj rušeň 477.013 pochádza zo zlikvidovaného skanzenu železničných vozidiel v Českej Třebovej. Do vystavovateľného stavu zreštaurovali tento rušeň členovia ZO SZM ČSD PO Bratislava v roku 1987 (pokiaľ to neviete, tak ZO SZM znamená základná organizácia Socialistického zväzu mládeže, PO je prevádzkový oddiel). Oprava rušňa do prevádzkového stavu bola vykonaná v rušňovom depe Poprad a ukončená techncko-bezpečnostnou skúškou v roku 2000. Patrí sa spomenúť, že zdrojom našich informácií o všetkých troch spomenutých parných rušňoch je Katalóg historických železničných vozidiel na území Slovenska, ktorý vydal Albatros klub Bratislava.
Maďarka, Zelený Anton a Papagáj už síce patria do histórie železničnej dopravy na našom území, ale svojou technickou krásou možno potešia oko súčasníka viac ako ktorýkoľvek moderný elektrický rušeň.
Autor: rm
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
