využitia, ktorý nôž dostal zásluhou svojho predchodcu kamenného pästného klina, mu umožňujú zotrvať v nezastupiteľnej funkcii i v dobách budúcich. Zo všetkých predmetov je práve nôž najčastejšie braný do ruky. Bez neho nemožno odkrojiť syr, kus chleba, namazať ho maslom a najesť sa. Bez neho nemožno skrátiť špagát, otvoriť v havarijnom stave konzervu, očistiť mrkvu a uhorku. Navyše, pekný poľovnícky tesák, dôstojnícky kordík a lovecká dýka, sa vždy tešili zberateľskému záujmu.
Je prakticky nemožné zistiť v archeologickom temne husto vysedimentovaného dávnoveku, kto, kedy a kde, za akých okolností ako prvý zodvihol ostrý úlomok kremičitej skaly, oštiepal ju na škrabku, pridal k nej rúčku z dutej kosti, odlomeného konára a vytvoril tak nôž. Praveké prototypy rezadiel prvej generácie sa zachovali skôr v jednoduchšej klinovej podobe. Násady zotleli. Osekať kameň a dať mu trocha neumelý, vráskavý vzhľad kostrabatej čepele, bol však v absolútne nevľúdnom prostredí pobehujúcich šabľozubích tigrov a medveďov, nadpriemerný výkon hodný génia. Nečudo, že v mierne modifikovanej forme, pri použití iných odolnejších materiálov a nových technológií, pôvodný vzor prežil a stal sa povinnou výbavou civilizácie. Dobrý nôž je dobrý nôž. Nikdy nestráca na hodnote.
Osudy ľudí a cesty nožov sú blízke. Neraz sa pretnú vo vzácnej jednote. V rukách nožiara, ktorý im dáva podobu. takéto spojenie je osobné, iné ako pri sériovej montáži na bežiacom páse továrne. Rozdiel je zjavný hneď v kvalite. Každý ručne vyrobený nôž je originál, presne podľa potreby a predlohy na mieru. Neexistujú dve rovnaké. Vďaka výnimočnému vzhľadu patria do vyššej kategórie. Nie sú určené na vyrezávanie značiek do lavičiek a na vylamovanie zaseknutých zámkov. Sú vhodné ako dar, pre vlastnú potechu.
Stretnutia s nožiarskými exemplármi Otta Neumana, sľubujú vrcholný estetický pôžitok na najvyššej úrovni. Z remesla sa stalo umenie. O kvalitu ručne vyrobených Neumanových nožov, svedčí veľa ocenení doma i v cudzine. Prvé miesto na brnenskom Top Knife 2002 za bojový nôž Golag a cenu vo Sv. Antone v roku 2000 v súťaže o najlepší poľovnícky nôž, možno považovať za najvýznamnejšie. K nim treba prirátať čestné uznania poroty v súťaži Brno Super nôž 2000 za zatvárací lovecký nôž pre 83-ročného majstra Imricha Neumana, najstaršieho žijúceho nožiara na Slovensku, Ottovho otca, jedného z početného množstva štóskych nožiarov, u ktorých to všetko pred asi 300 rokmi začalo. V prípade rodiny Neumanovcov, už štvrtá generácia sa zaoberá výrobou nožov.
Stále aktívny, 83-ročný majster Imrich, skúšal nožiarsku výrobu ako malý chlapec pri opracovaní parožia rukovätí v otcovej dielni. Terajšia výrobňa sa nachádza tiež v priestoroch rodičovského domu. Začiatkom 20. storočia v Štóse pracovala už druhá generácia nožiarskeho rodu Neuman. Vtedy prevažne pre firmu Wlaslowitsch, po znárodnení známou pod značkou Sandrik. Štóske nožiarstvo bolo na vrchole slávy. tunajší obyvatelia, domestikovaní presídlení Nemci, sa mu venovali od 18. storočia.
Manufaktúrna výroba nožov mala ozaj široký sortiment. Pracovalo sa aj pre armádu. Kvalitných bodákov, šabieľ a nožov nebolo nikdy dosť. A tak bez väčších problémov v zapadnutej východoslovenskej obci Štós fungovali na prelome 19. - 20. storočia popri Wlaslowitschovi, nožiarske fabriky Konporday, Schreiber a ešte veľa iných, bezmenných domácich dielní a dielničiek. Wleslowitsch bol najväčší. Každý sa uchádzal o prácu u neho. Majster Imrich vstúpil do učenia k Wlaslowitschovi ako 13-ročný. Pracoval vo firme, neskôr spolu s manželkou Máriou, prakticky celý život, aj po znárodnení v novom závode Sandrik, až do odchodu do dôchodku v 1981 roku. Kuchynské a vreckové nože tejto značky boli v druhej polovici 20. storočia pojem v RVHP, ktorý šiel na odbyt. "Keby sme leštili nože 24 hodín denne," spomína manželka pána Imricha, "nestačili by sme pokryť všetky zákazky. Objednávky sa hrnuli. Boli sme najmenšou firmou s najväčšou produkciou, známou na východe."
Ako učeň a zamestnanec Wlaslowitscha, potom Sandrika, prešiel majster Imrich kompletným výrobným postupom od základov tvarovania, brúsenia, kalenia, finálneho leštenia a montáže. V domácej dielničke pre vlastné potešenie a na radosť kamarátov, poľovníkov a rybárov, po nociach zhotovoval originálne nože. Sám bol poľovník, preto vedel, čo taký správny lovecký nôž potrebuje. Špecializoval sa na ich výrobu. Keď Sandrik po roku 1989 obmedzuje prevádzku, začína starý pán Neuman doma, spočiatku doslova na kolene, opäť zhotovovať nože. K zúročeniu jeho nožiarskych skúseností sa tentoraz pridali synovia. Starší Otto a mladší Imrich. Sága nožiarskeho rodu Neuman, mohla pokračovať ďalšou generačnou výmenou - premenou. Výrobnú štafetu rodiny s logom rysej hlavy, nápisom Neuman Štós, napokon definitívne preberá starší syn Otto.
Malí chlapci a nože šli vždy k sebe. Vyhľadávali sa na jar, počas prázdnin a dlhých, nudných popoludní. Keď k zatváraciemu vreckovému nožíku pribudla vývrtka, stal sa z nezrelého junáka, adept na muža. V rokoch dospievania študuje Otto Neuman na priemyslovke a ešte ani sám nevie, čo vlastne chce. V rodičovskom dome v dielni, už ale potajme spolu s kamarátmi skúša vyrobiť nôž. Po vydarenej sérii troch veľkých tesákov, poprepichovaných vrátach susedovej stodoly a pneumatík autobusa, skončilo bláznivé mladícke dobrodružstvo na súde. Pre Neumana dobre. Tesák unikol trestajúcej ruke zákona. Kamarát už nie. Dráždivá vôňa pálenej ocele, ktorú Otto Neuman vdychoval pri vybrusovaní svojej prvej čepele, však natrvalo vnikla do jeho spomienok a nedovolila zabudnúť. Prenasledovala ho pri sťažovaní do Košíc, kde si založil rodinu. Mátala ho, keď začal podnikať v pohostinstve a predajni potravín. Bola silnejšia ako vôňa liehovín, čerstvého pečiva, ktoré ponúkal. V druhej polovici 90. rokov sa napokon rozhodol. V rámci živnosti začína s výrobou vlastných nožov. Zopár exemplárov má už za sebou. Tak ako otec, zhotovil ich pre priateľov poľovníkov a rybárov. Tak ako otec, sám je poľovník.
"Pri výrobe nožov uprednostňujem náš tradičný štósky tvar," hovorí Otto Neuman. "Samozrejme, nože zvlášť upravujem podľa účelu použitia, či už ide o lovecké, rybárske, trampské alebo útočné. Vyrábam tiež atypické nože a tvary na základe návrhov a želaní zákazníka. Naša rodinná firma je schopná opraviť aj poškodené hodnotné nezatváracie a výnimočne zatváracie nože. Všetky čepele, rukoväte a chránidlá vyrábam z najkvalitnejších materiálov. Pri výrobe výnimočných nožov, spolupracujem s kovorytcom Milanom Čelovským z Humenného, ako aj rytcom do rohoviny a parožia Štefanom Ambrúžom z Lúčky pri Rožňave. K nožom dodávam kvalitné kožené puzdra z dielne Stana Šoučika z B. Štiavnice. Samotnú výrobu od tvarovania, brúsenia, montáž a leštenie pre kategórie jednoduchších loveckých nožov až po luxusné, s čepeľou z Damastanskej ocele, realizujem osobne. Moje nože sú autorské. Preto ich značkujem logom. Pri práci mi vypomáha otec a brat Imrich. Nože distribuujem cez poľovnícke predajne."
Pôvodné, ručne vyrobené nože, putujú tradične na súťaž. Tam sa preverujú ich kvality. Veľkej obľube sa tešia výstavné podujatia spojené so súťažou v Nitre, Bratislave, v Čechách v Brne a v Příbrami. Zúčastňujú sa ich firmy, profesionálni nožiari, odborná i laická verejnosť, poľovníci a vojaci. Ponuka vystavených exemplárov je nezvyčajne široká. Veď iba na Slovensku pôsobí oficiálne asi 40 zaregistrovaných nožiarov. K nim treba prirátať niekoľko desiatok ďalších, utajených nadšencov, vyrábajúcich kvalitné nože v malom počte, len tak pre vlastné uspokojenie.
Prvú výstavu, na ktorej sa Otto Neuman so svojimi výrobkami predstavil, absolvoval na podujatí "Zbrane '99" v košickom Dome techniky, organizovanom pod patronátom firmy Breton. Nejednalo sa síce o špecializovanú, čisto nožiarsku záležitosť, vystavovali sa prevažne lovecké a vojenské strelné zbrane, ale ako uvádzacie podujatie pre začínajúceho nožiara splnila svoje poslanie. Otto Neuman uspel. Nadviazal nové kontakty, dostal objednávky. Potom to už šlo rovným razom jedno za druhým. Prvé ocenenia, výstavy doma a v ČR.
Zákaznícka klientela tohto remesla sa zvyčajne formuje medzi poľovníkmi a zberateľmi. No vyskytnú sa aj veľmi vážni záujemcovia, ktorí chcú výnimočný nôž z kvalitnej Damastenskej ocele, jemne vypatinovaný, s kostenou rúčkou, pekným zláteným zdobením a rytím, ako dar pre jubilejnú, alebo zvlášť významnú udalosť. Základná ponuka Neumanových nožov distribuovaných pre verejnosť, predstavuje asi 26 typov. Nájde sa medzi nimi aj poľovnícky tesák, bojový nôž, a jedálenský servis. Otto Neuman sa však najradšej orientuje na súkromnú klientelu s vlastnými požiadavkami. Pri náročnosti výroby a kvality použitého materiálu, sa nejedná práve o lacnú záležitosť. V porovnaní s cenami zahraničných výrobcov, napríklad z USA, Rakúska a Nemecka, sú ceny Neumanových nožov tej istej kategórie nižšie. Napriek tomu menej solventná domáca klientela uprednostňuje nákupy sériových typov. Snobskejší poškuľujú po exotických kindžaloch a dýkach zo španielskeho Toleda, Nepálu a Indie. Akosi im uniká, že sa jedná častokrát o šikovne vyrobené napodobeniny. Slovenské Toledo je prísľubom v nožoch O. Neumana.
"Konkurencie sa nebojím. Vyhľadávam ju. Medzi nožiarmi mám dobré meno doma i v zahraničí, v Čechách, tak trocha v Rakúsku a v Nemecku. Ale tam som s nožmi nebol. Poznajú ma cez brnenské a bratislavské súťaže. Aj keď výrobky sú a určite obstoja, chýbajú mi peniaze na propagáciu a cestovné náklady. Zabezpečenie nožiarskej expozície na výstave v Rakúsku alebo v Nemecku stojí zhruba 100 000 korún. To si ja, pri nákladnom nákupe surovín pre vlastné nože, jednoducho dovoliť nemôžem. Paradoxne, navzdory výrazným úspechom, ktoré som dosiahol, o mne, a o slovenskom nožiarstve, v EÚ takmer nikto nič nevie. Podporu odmietli aj z úradu pre štátnu pomoc z ministerstva hospodárstva. A majú ju v rámci propagácie pozitívne sa prezentujúcich slovenských výrobcov, zakotvenú v zákone. Naviac ma mrzí, že nemám priameho nástupcu, ktorému by som odovzdal rodinné žezlo typicky štóskej výrobnej tradície. Dcéra, zatiaľ, nejaví záujem, Možno brat..."
Najobľúbenejšou súčasťou nožiarskych výstav je testovanie kvality. Zvyčajne sa robí presekávaním voľne visiaceho, 3 cm hrubého konopného lana. Rozhoduje nielen rýchlosť a presný sek skúseného, na tento účel zvlášť trénovaného bojovníka, ale aj hladkosť ostrej čepele. Nejeden, navonok dobre vyzerajúci nôž, náhle stratí svoj brit. Čepeľ nič nepretne. Keď Otto Neuman zapne do zveráka dielne rodičovského domu kus pevne vykutého kovu, začne brúsiť tvar a do nosa mu vnikne prvý závan vône pálenej ocele, prebudia sa v ňom generačné skúsenosti všetkých takmer zabudnutých štóskych nožiarov. V tej chvíli ešte presne nevie, ako bude chutiť skúšobnému lanu ostrie novej čepele. Čaká ho veľa práce s leštením a opäť brúsením, kalením, zdobením, montážou a ďalším leštením. Nakoniec si nôž obzrie, skontroluje vzhľad, vyskúša ho na pevnosť a vtlačí mu značku, logo Neuman Štós. Môže prísť zákazník, súťaž a ocenenie z výstavy. Cesta do sveta je stále zakliata. Chýba účinná finančná podpora, spôsob propagácie. Testovanie kvality našich inštitúcií na podporu exportu vyžaduje iný, nepriamočiary rez naprieč úradmi. Rozhodujú vplyvné známosti. Takto refinovane naaranžovaný problém však žiaden štósky nôž sám nepretne. Ani ten najlepší z Damastenskej ocele z dielne Ota Neumana.
Autor: Štefan Lazorišák
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
