Americká vláda totiž zaberala jedno indiánske územie za druhým a "červenokožci", ak chceli prežiť, museli sa sťahovať za obživou stále viac a viac na západ. Jednotlivé kmene sa však proti násilným odsunom často búrili, preto v roku 1868 podpísali predstavitelia americkej vlády vo Fort Larameine s indiánskymi náčelníkmi zmluvu. Podľa nej malo územie na západ od rieky Missouri patriť Indiánom "kým porastie tráva a potečie voda".
Belosi túto zmluvu dodržiavali iba šesť rokov, kým sa v Červených horách nenaďabilo na náleziská zlata. Následne sa sem začali hrnúť húfy ziskuchtivých zlatokopov a keď sa náčelníci obrátili na vládu aby zasiahla, dočkali sa zamietavej odpovede. A tak sa niektoré kmene rozhodli Dakotu opustiť a snažili sa usadiť v susednom, kolonistami prakticky nedotknutom štáte Montana. Vláda na to reagovala výzvou, že ak sa do 31. januára 1876 Indiáni nevrátia naspäť do Dakoty, zakročí proti nim vojensky.
Náčelníci sa právom cítili podvedení. Zároveň vedeli, že osamote nemajú proti kavalériám šancu ubrániť sa, no ak spoja sily, mohlo by sa im to podariť. Náčelník Splašený kôň zo siouxského kmeňa Oglalov a Sediaci býk zo siouxského kmeňa Hunkpapa, sa postavili na čelo všetkých Siouxov aj ich čejenských spojencov a na jar 1876 sa napriek zákazu rozhodli utáboriť v údolí rieky Little Bighorn. Dorazilo sem približne 7500 Indiánov, z toho asi 1500 bojovníkov. Americká vláda na zoskupenie indiánskych kmeňov okamžite zareagovala a vyslala k Little Bighornu vojsko na čele s generálom Alfredom H. Terrym. V tej chvíli už bolo obom stranám jasné, že rozhodujúci vojenský stret je nevyhnutný …
Súčasťou vojenskej kolóny bola i siedma kavaléria o sile 600 mužov, ktorej velil generál George Armstrong Custer. Bol absolventom prestížnej vojenskej akadémie vo West Pointe a značnú popularitu si získal v občianskej vojne, ako najmladší generál armády Severu. Lenže na jeho armádnom životopise boli aj "malé škvrnky". Ako dvadsaťšesťročnému mu pred vojenským súdom dokázali dezerciu, bez povolenia totiž opustil jednotku, aby mohol navštíviť svoju lásku. Takisto bolo o ňom známe, že má prchkú povahu, neberie ohľad na autority a v boji často nedbá na vlastnú bezpečnosť, ani na bezpečnosť svojich mužov.
22. júna 1876 sa 600 vojakov pod velením vtedy tridsaťšesťročného Custera, vydalo k indiánskemu táborisku pri rieke Little Bighorn. Tesne pred odchodom zakričal na Custera jeden z veliteľov: "A nie, aby si chcel zasa ukradnúť všetko pre seba. Indiánov je dosť, počkaj na nás!" To ešte netušil, že sa s Custerom rozprával naposledy....
Oficiálny rozkaz od generála Terryho znel: "Postupovať utajene až do 27. júna, keď k Little Bighornu dorazia ďalšie jednotky, potom sa všetky tri kolóny spoja a obkľúčia tábor". Je možné, že Custer dostal od Terryho aj ústne dovolenie - v prípade odhalenia, alebo náhleho útoku - konať na vlastnú päsť.
O sile protivníka mal Custer pomerne presné informácie. Špehovia mu povedali, že na trojkilometrovom úseku je postavených sedem indiánskych osád a "v nich je viac bojovníkov, ako nábojov v zásobníkových pásoch vašich vojakov". Ani to sebavedomého generála neodradilo od myšlienky poraziť Indiánov len so šiestimi stovkami mužov a zabezpečiť si tak večnú slávu.
V nedeľu 25. júna 1876 sa 7. kavaléria nachádzala len niekoľko kilometrov od indiánskeho tábora. Custer si bol istý, že jeho vojsko už Indiáni spozorovali a preto jednotku rozdelil. Kapitána Fredericka W. Benteena vyslal so 125 mužmi na prieskum a majora Marcusa Rena so 140 mužmi k južnému okraju nepriateľského tábora. Sám sa vybral s 210 mužmi zaujať pozíciu na útok o trochu nižšie po prúde Little Bighornu.
Ako prvý však zaútočil oddiel majora Rena, ktorý síce vtrhol až do osady, no Indiáni sa urputne bránili a onedlho ho s ťažkými stratami zahnali naspäť za rieku. Tu sa Renovi muži spojili s čatou kapitána Benteena a spoločne sa snažili odolať náporu útočiacich Indiánov. Niektorí historici sa domnievajú, že vtedy mal už generál Custer svoju bitku za sebou...
Čo sa medzitým dialo s Custerovou jednotkou, vieme z výpovedí očitých svedkov spomedzi indiánskych bojovníkov, ale aj z archeologických nálezov. Generál rozdelil svojich 210 mužov na dve krídla. S ľavým sa vybral na prieskum popri rieke a pravé zatiaľ čakalo na vŕšku nad riekou. Tu ich znenazdajky napadli Indiáni, nastala panika a väčšina mužov prišla o život. Niekoľkým sa podarilo prebiť ku Custerovi, ktorého už vtedy tiež "zamestnávali" stovky červenokožcov. Nakoniec s ním zostalo sotva 40 vojakov, ktorí sa snažili kryť za mŕtvolami svojich spolubojovníkov a koní, no tým sa stali pre Indiánov ľahkou korisťou.
Asi po hodine bitka skončila. Ani jeden z 210 chlapov neprežil, Indiáni utrpeli v porovnaní s kavaleristami nepatrné straty. Renove a Benteenove oddiely by sa zrejme stali ďalšími terčmi útokov, no Indiáni prerušili obliehanie, keď im zvedovia priniesli správy o prichádzajúcich kolónach generála Terryho.
Táto slávna bitka však mala pre Siouxov a Čejenov kruté následky. Do dvoch rokov všetky kmene, ktoré sa jej zúčastnili, Američania pobili, a náčelníka Splašeného koňa zastrelili za podnecovanie vzbury.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
