Elazigsporu. Prvé dva mesiace bol v cudzine sám, dnes je s ním už aj jeho priateľka Petra. Zoznámili sa pred šiestimi rokmi, Petra robila mažoretku: "Boli sme povzbudzovať futbalistov Interu." Chodiť spolu začali pred šiestimi mesiacmi: "V Turecku som nikdy predtým nebola. Je to iná krajina, než na akú sme zvyknutí. Veľké obavy som mala najmä pre vojnu v Iraku, hranice tejto krajiny sú od nás vzdialené asi päťsto kilometrov."

V meste sa cíti bezpečne, ale iba v blízkosti svojho priateľa. Všetky ženy chodia totiž zahalené a ona vzbudzuje svojím bežným obliekaním veľkú pozornosť. Sama by sa preto do mesta iste nevybrala: "Mám z Turkov rešpekt, asi aj oni majú zvláštne pocity, keď ma vidia, evidentne tu veľmi nezapadám." Na turečtinu si ešte po dvoch mesiacoch pobytu nezvykla a nemčina s angličtinou sú zbytočné, takmer nikto ich tam neovláda. "Juraj už vie zopár tureckých výrazov, ktoré využívame v obchode alebo v kaviarni. Ale neviem sa zbaviť pocitu, že predavačky sa na Jurajovej turečtine celkom dobre bavia. Minule nás zaskočil čašník, ktorý sa nás pýtal, či rozumieme po nemecky. Odpovedali sme áno. On nás však prekvapil aj druhýkrát, keď nás pozdravil po anglicky a potom pokračoval rečou, ktorej sme vôbec nerozumeli."

Domov prídu na letnú dovolenku, väčšinu času cez týždeň je tam bez Juraja: "Pred zápasmi nebýva doma aj dva, tri dni. Tie trávim väčšinou s priateľkou Ľuba Meszároša Zuzanou. Poznáme sa ešte zo strednej školy. Chodievame sa prechádzať po sídlisku, nakúpiť alebo pozeráme televízor. Samy do mesta by sme sa určite nevybrali, bolo by to nebezpečné." Na rozdiel od manželiek a priateliek futbalistov a hokejistov v západnej Európe, USA Petra na zápasy pravidelne nechodieva: "Boli sme zatiaľ na jednom zápase tu v Elazigu s klubom Adanaspor, neplánovane. Najskôr Juraj povedal, že to pre nás nebude bezpečné, pretože, ak by prehrali, fanúšikovia prehry ťažko znášajú. Nakoniec nám volal na poslednú chvíľu, aby sme sa pripravili, že nás prídu vyzdvihnúť nejakí ľudia. Prišli po nás dvaja úplne cudzí Turci, s ktorými sme sadli do auta. Bolo to tak narýchlo, že sme pri sebe nemali ani doklady, mali sme aj trochu strach, nerozumeli sme im ani slovo. V lóži sme boli jediné ženy, okolo samí Turci. Šťastie bolo, že sme vyhrali, Juraj aj Ľuboš dali gól."

Petrin deň je rovnaký ako deň manželiek športovcov: "Ráno sa naraňajkujeme spoločne, Juraj odchádza na tréning, ja upratujem, varím, periem, žehlím. Juraj sa vracia popoludní, niekedy až večer. Ideme nakupovať alebo sa poprechádzať do mesta."

Byť priateľkou športovca je údel, väčšina obetuje vlastnú kariéru. Je to tak aj vo vašom prípade?

"Pred dvoma mesiacmi som bola normálne zamestnaný človek, ako Juraj odišiel, zobrala som si neplatené voľno, uvidíme, ako to bude ďalej."

V akom športe by ste priateľa určite porazili?

"V športe by som si asi netrúfala. Ale porazila som ho už niekoľkokrát v scrabble a kanaste. Prehry znáša veľmi zle." (Smiech.)

Čím by ste sa živili, keby váš partner nehral futbal?

"Do marca som pracovala ako účtovníčka v súkromnej firme, doma vediem tiež krúžok mažoretiek."

Vrátite sa na Slovensko?

"Určite."

Nie je Juraj držgroš pri nákupoch?

"Držgroš určite nie. Pri nákupoch sa často zhodujeme."

Silvestr 2002, vtedy ešte boli na Slovensku, v tom čase netušili o mieste, kde sú dnes.

Autor: zur

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.