sa ako sedemnásťroční na hodovej zábave v Bučanoch v auguste 1987. Adriana spočiatku nevedela, že Igor hrá futbal. "Až časom som zistila, že hrá za juniorku Spartak Trnava." V roku 1991 spečatili svoju lásku svadbou a od toho momentu sa už pani Bališová upísala osudu manželky športovca.
V Anglicku žijú tretí rok, odchod do ostrovnej krajiny však nebol jednoduchý. Vízovú procedúru musela podstúpiť ako ktokoľvek iný: "Pri udeľovaní víz sme si, samozrejme, aj my museli odstáť veľký rad pred veľvyslanectvom, kde ma prekvapili otázky, ako napríklad kto mi bude hradiť pobyt, kde budem bývať, kde som zobrala peniaze na letenky, ba chceli dokonca vidieť môj výpis z bankomatu s aktuálnym stavom účtu." Tam to už bolo, našťastie, o inom: "Stretla som sa tu možno až s prehnanou úctivosťou a ochotou pomôcť, či už vobchode, alebo kdekoľvek inde, na čo som z domova nebola zvyknutá." Problémom bola aj angličtina, ani jeden z manželskej dvojice tento jazyk neovládal. "Manžel dostal po príchode učiteľku platenú klubom na tri mesiace, neskôr som si tú pani začala platiť ja, dodnes mávam hodinu angličtiny týždenne."
Na Slovensko sa dostanú asi dvakrát do roka, na Vianoce a v lete. Deti v Anglicku študujú. Spolu bývajú v dome, s rodinami kolegov športovcov sa stretávajú na domácich zápasoch. Bežný deň Bališovej by bol rovnaký aj tu: "O 8.30 odveziem deti do školy, poupratujem, nakúpim, na 13 hodinu navarím obed, keď príde manžel z tréningu. Po obede si dáme kávičku, po ktorej manžel pravidelne odpočíva. O 15.15 ideme po deti do školy, okolo 18.00 začíname dennodenne študovať slovenské učivo, končíme o 20.30."
Najobľúbenejším jedlom zostala pre Bališa sviečková na smotane s knedľou, svoj rituál má aj pred zápasom: "Dáva si do kopačiek amulet, ktorý mu darovala naša dobrá priateľka, a po zápase si vždy dá nejaký drink a pozerá televízor."
Byť manželkou športovca je povolanie, údel, väčšina obetuje svoju vlastnú kariéru. Je to tak aj vo vašom prípade?
"Neviem, či som pre manžela obetovala kariéru, alebo nie, ale tak to vždy bolo, že jeho zamestnanie bolo prvoradé, lebo mal aj nejaké úspechy ačosi dokázal. Pre mňa bolo úplne normálne, že som bola doma s deťmi."
V akom športe by ste manžela určite porazili?
"Ani v jednom, je dobrý v každom športe."
Čím by ste sa živili, keby váš manžel nehral futbal?
"Ťažká otázka, neviem. Manžel je profesionálnym futbalistom odkedy sme sa zobrali, takže neviem. Ale niečo by som určite vymyslela. Vyštudovala som strednú zdravotnícku školu."
Uvažujete nad tým, že by ste sa vrátili na Slovensko?
"Nad tým vôbec neuvažujeme. Máme tam postavený nový dom a tešíme sa, kedy sa konečne budeme môcť doňho nasťahovať. Nič nám v Anglicku nechýba, ale, ako sa hovorí, doma je len doma."
Nie je manžel držgrošom pri nákupoch?
"Drždroš nie je vôbec, skôr nám dopraje priveľa a vždy hovorím, že keď idem s ním nakupovať trebárs len potraviny, vždy miniem viac, ako keby som šla sama. Preto mu stále hovorím, že šiel so mnou poslednýkrát. Ale ešte sme sa k tomu nedostali."
S celou rodinou. Jedenásťročný a deväťročný synovia Denis a Boris kráčajú v otcových futbalových šľapajach.
Autor: zur
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
