tesnú väčšinu sa formálne nedá veľa vyčítať - dve percentá menej a Slovenskom sa dnes rozlieha plač, krik a volanie po padaní hláv. Hystéria, do ktorej sa zvrhla kampaň i moratórium, by štartovala k vrcholu.
Navzdory "odreným ušiam" je trefnejší i pravdivejší opačný prístup sociológa Vašečku - "o týždeň už bude jedno, či to bolo 52 alebo 80". Presne tak. Vysoká účasť je fetiš, ktorý bol zakomponovaný do slovenskej politickej reality cez desiatky povrchných prieskumov. Až v prebiehajúcej kampani a hlavne po maďarskej skúsenosti sa s hrôzou zistilo, že to bolo naružovo lakované očakávanie.
Nesmie sa zabúdať, že počet účastníkov hlasovania umelo znížila strategicky menejcenná pozícia odporcov vstupu; keďže nemali šancu prehlasovať priaznivcov EÚ v otvorenom súboji, zvolili neúčasť, čiže stávku na neplatnosť. Preto vyšla až 92 a pol percentná podpora vstupu, hoci výskumy signalizovali "iba" 75-80% hlasov pre ÁNO. Čiže tieto dva údaje sa nemôžu hodnotiť oddelene - mohli sme mať aj 65 percentnú účasť, ale so 75 percentným ÁNO.
Štatisticky významné je naozaj len to, čo zaznamená história - teda tých 92 percent za integráciu. Tie sa budú spomínať a rátať, nie 52 percentná účasť. Zásadný význam referenda je však v jeho symbolike a tú dobre vystihol Dzurinda; završuje sa oblúk, ktorý začalo Slovensko písať v novembri 1989. Tento plebiscit ohlasuje formálny koniec obdobia postkomunistickej tranzície - od RVHP k Európskej únii, od východu k západu. (Faktický koniec bude až 1. máj 2004). Tu leží ústredný odkaz piatka a soboty a v tejto interpretácii si dátum zapamätajú aj dejiny.
To, na čo by dejiny zabudnúť mali, a veľmi rýchlo, je priebeh. Videli sme hromadné porušovanie zákona ústavnými činiteľmi i médiami. Nikto nebránil politikom dávno moratórium zo zákona vyhodiť či znížiť kvórum pre platnosť hlasovania. Aj účelové zmeny zákona sú lepšie ako jeho porušovanie. Výzvy k účasti počas zákonom predpísaného mlčania a zverejňovanie priebežných výsledkov sú manipulácie, ktoré sa raz vrátia ako bumerang. Ústavný súd má jediné šťastie, že sa asi nenájde nikto, kto by zákonnosť referenda napadol.
Pre komplexnosť a úctu k pravde treba spomenúť aj ústavnoprávny význam výsledku: Nie je žiadny, keby bolo referendum neplatné, zmluvu o pristúpení k EÚ odhlasuje parlament. Toto sa musí povedať, keďže v mobilizačnej propagande sa hromadne podsúvalo, že "rozhodujeme". Nerozhodovali sme nič, len potvrdzovali, že politici konali legitímne, keď tri roky (bez poverenia referendom) o vstupe vyjednávali.
V prípade neplatnosti aktu by sme však nemohli hovoriť o zavŕšenej symbolike. Prístupový proces SR k Európskej únii by bol nadobro poškvrnený a spochybnený. Je aj teraz - ale inak a bez komplikácií. Neplatné hlasovanie by nabralo politické vyhrotenie, ktoré by sa prejavilo turbulenciami v koalícii a pravdepodobne i nejakou rituálnou obeťou - najskôr Csákyho. Teraz politický dopad plebiscit mať nebude, hoci rozdiel medzi 52 a 49,9 percentami vystihuje metafora o "odrených ušiach". Koalícia pôjde bez záchvevu ďalej, čo je pre slovenskú politiku asi to najlepšie zo všetkého zlého, čo sa mohlo a môže stať...
Objektívne vzaté, referendum nie je úspech ani neúspech. Z 85-90 percent je tento výsledok odrazom spoločensko-politického vedomia a z 10-maximálne 15 percent odrazom kampane. Hoci práve o nej budú v nasledujúcich dňoch obrovské diskusie, veľa nevyriešia; keby bola kampaň optimálne ušitá a zvládnutá, tak by bola účasť o maximum 10 percent vyššia - čiže stále nie taká, akú si vysnili politici. Úplne mimo sú teda ohlasy napr. Jana Marinusa Wiersmu, ktorý je "sklamaný nízkou účasťou", alebo strany ANO, ktorá hovorí o "vyvodení konzekvencií" (Béreš) a chce hnať referendum na najbližšiu koaličnú radu. Do tohto radu patrí, samozrejme, aj Beňová a ďalší.
Ujasnime si jedno: Vláda nie je zodpovedná za stav politického vedomia spoločnosti. Je totálne chybná úvaha, že výsledok referenda = výsledok kampane (Rusko). V každej spoločnosti, nielen slovenskej, existuje významná skupina občanov, ktorí majú politiku v hierarchii záujmov na desiatom a ešte spodnejšom mieste. Nepôjdu na žiadne referendum ani voľby a je to ich vec. Existujú aj ľudia, ktorí sa môžu iba smiať výzvam, že "rozhodujú o svojej budúcnosti", keďže sú v pozícii, že riadia svoje osudy a šťastie väčšmi, než akákoľvek vláda - v Bratislave či Bruseli.
Referendum bolo. Jedine relevantné, čo z neho zostane, je číslovka 92. Na ostatné zabudnime.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
