iba k jedinému bodu - presvedčiť ľudí, že práve oni dokážu zariadiť, že sa im bude lepšie žiť. Pričom lepší život má v posolstve, ktorým sa prihovárajú verejnosti, vždy skryto alebo aj otvorene vulgárny materiálny výklad. Takáto redukcia a banalizácia správy vecí verejných vedie v konečnom dôsledku k presne opačným efektom - život je horší, než by mohol byť, keby sa politici správali zodpovednejšie.
Doslova klasickým javiskom tejto komédie je každoročný rituál zvyšovania dôchodkov. K včerajšiemu hlasovaniu NR SR viedla mesiac trvajúca kontralicitácia voči vládnemu návrhu, ktorý bol 5 percent. Výsledok - 6 percent - je teda napokon únosný, veď po minulé roky sme už videli aj dvojnásobné prídavky. Schválený nárast zostáva pri zemi, keďže táto vládna väčšina cíti - zatiaľ - aj zodpovednosť za stav verejných financií (teda selektívnu zodpovednosť - vlastné výdavky okresať nemá síl).
Popri opozičnom športkovaní (Tkáč, Burian, Blajsko, o komunistoch škoda reči) sa však ani koaliční poslanci, či dokonca minister Kaník nezdržali výrokov, že ako je to málo a ako by pridali viac, keby to len kasa dovoľovala. Takáto rétorika sa snaží ospravedlniť jej autorov pred dôchodcami a celou spoločnosťou. Veľký problém ale spočíva v tom, že falošná veľkodušnosť betónuje kolektívne povedomie, akoby existoval nejaký prirodzený nárok na životnú úroveň podľa "predstavy dôchodcov". Desiatky výskumov pritom ukazujú, že naše predstavy o životnej úrovni, sú po prvé vyššie, než zodpovedá výsledkom našej práce, a po druhé skreslené - sme na tom materiálne lepšie, než si myslíme. Napríklad: Kým podľa názoru obyvateľov došlo v priebehu minulého roka k poklesu reálnych miezd o štyri percentá, v skutočnosti priniesol minulý rok enormný, 5,8 percentný nárast v reálnej hodnote príjmov.
Politici teda klamú verejnosť a napokon i seba samotných, keďže dobre vedia, že tento "prirodzený nárok" neunesie dôchodkový systém - ani teraz a ešte ani dlho po reforme. A hoci to vedia, práve rečami, že oni by pridali aj 20 percent, keby bolo z čoho, a že keď bude, tak aj pridajú, zakladajú nadnesené očakávania na ďalší rok. A cyklus sa opakuje.
Samozrejme, to nie je len kliatbou Slovenska, kdekoľvek v Európe sú politici neschopní urobiť zásadný "objav": Snaha udržať rast dôchodkov na úrovni rastu príjmov aktívneho obyvateľstva je tak či inak beznádejná. Zároveň ale vedie k poklesu národných ekonomík, keďže priebežný systém dôchodkov prerozdeľuje práve tie zdroje, ktoré by mohli stimulovať k väčšej aktivite a teda aj produktivite. Všade v Európe je kvôli udržiavaniu dôchodkov enormné odvodové zaťaženie, ktoré paralyzuje podnikateľskú sféru a bráni jej dlhodobo pracovať efektívnejšie, čiže v konečnom dôsledku znižuje spoločenský blahobyt.
Východisko, ak vôbec ešte existuje, je v dramatických - nie kozmetických - reformách. A - áno najväčšmi nimi budú postihnutí dôchodcovia. Politici im však miesto poznania a pravdy servírujú rok čo rok nové uistenia, že ako si ich nároky a predstavy o dôstojnej životnej úrovni vážia a už najbližšie to bude viac percent. Dobre sa to počúva, ale tieto milosrdné lži zužujú až minimalizujú reformný priestor - viď Rakúsko, viď Francúzsko (komentár 15. mája). Týmto smerom pôsobí aj slovenská koalícia, ktorá v návrhu dôchodkovej reformy nedokázala znížiť odvodové zaťaženie.
So zmenou zákona o sociálnom poistení dôjde síce k závažnej zmene priamo pri kalkulácii dôchodkov, tá však reforme paradoxne nepomôže, ale ešte ublíži. Ide o zdanlivo rozumné rozhodnutie, že o navyšovaní penzií už nebude rozhodovať NR SR, ale vyplynie priamo zo zákona ako funkcia rastu miezd a životných nákladov. Nuž, je iste záslužné, že licitácie v parlamente skončia a politici nebudú na dôchodkoch zbierať body. Horšie je, že zákon konzervuje na večnosť (teda kým sa nezmení) "energetickú" náročnosť systému - ak majú výplaty stále vyššieho počtu dôchodcov kopírovať mzdové nárasty, tak musia aj odvody. Zavedenie individuálnych účtov možno urobí toto perpetuum mobile trvalo udržateľným, ale len za cenu obrovskej gule na nohách celej ekonomiky. Ak má všeobecný blahobyt stúpať rýchlejšie, a tým aj blahobyt budúcich dôchodcov, správne riešenie spočíva v zmene paradigmy: Pripustiť, že zdravá trhová ekonomika negeneruje "prirodzené nároky", ale prirodzené sociálne rozdiely, ktoré sú však napokon k úžitku všetkým pasažierom. Politik, ktorý sa toto prvý odváži vysloviť, bude písať dejiny.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
