európskych metropol, kde býva časť jeho dobrodružnej rodiny. Tu dostal 20-ročný východniar ponuku exotického výletu so zárobkom, ktorý vo svojej situácii nemal dôvod odmietnuť. Jeho úloha bola priletieť do južnej Ameriky, prevziať tovar a dostať sa s ním naspäť do Európy. V tom čase ešte netušil, že pre túto skupinu jedincov homo sapiens existuje prezývka Muly. O role ťažného zvieraťa používaného na transport kokaínu nám podal autentickú výpoveď.

Na začiatku tretieho tisícročia sadol do lietadla v španielskej Barcelone s cieľovou stanicou Ekvádor. "So sebou som mal dvesto dolárov, ďalšie peniaze mi mali poslať po prílete, tak aby som si to tam mohol užiť," začal rozprávanie vysmiaty Alex. Pobyt v Guayaquile, spojený s prípravou transportu mal podľa pôvodného plánu trvať šestnásť dní. Dvesto dolárov, ktoré mal vo vrecku minul už po šiestich. V Guayaquile kontakt zlyhal, Európa sa rovnako neozývala. Mladík z východu starého kontinentu sa v južnej Amerike, bez peňazí a kontaktov, s lámavou angličtinou, odkázaný sám na seba, rozhodol pre výlet do hlavného mesta. Dúfal, že v Quito nájde slovenskú ambasádu. Nepochodil a neostávalo mu nič iné, ako vrátiť sa do Guayaquilu a čakať.

Biely muž v Guayaquile

Alexovi bolo po návrate jasné, že v meste bude musieť vydržať minimálne šesť dní. Rozhodol sa, že ich strávi spoznávaním mesta. Začal na lavičke v najväčšom mestskom parku. Tu mal šťastie na "týpka", ktorý mal akurát pocit, že je sám. S homosexuálnym učiteľom tanca zostal do termínu odchodu. "Sľúbil som mu, že mu potom pomôžem dostať sa do Európy."

Ďalšie z nečakaných, juhoamerických prekvapení vychytal v deň odletu. Zistil, že letieť nemôže, keďže jeho spiatočná letenka bola iba do Barcelony. Na prvý pohľad bezvýchodiskovú situáciu riešil znovu cestou do parku. "Zdriemol som si tam a zhruba o jedenástej ma zobudil strážnik, ktorý mi tvrdil, že sa zatvára." Komunikatívny východniar sa nakoniec so strážnikom dohodol, že noc, po ktorej ho čakal ďalší deň neistoty, strávi s ním. "Ten človek ma zobral do svojho prístrešku a na zem mi ustlal kartón so slovami: Nič si z toho nerob, ja tiež nespím lepšie."

Nový rozmer dostal Alexov výlet do Ameriky okolo piatej nad ránom. Zobudil sa na to, že počuje nejaké hlasy. "Keď som otvoril oči, zistil som, že môj SBS-kár sa baví s nejakým belochom. Pofajčievali." Aj keď mal len posledné štyri cigarety bieleho muža ponúkol. Zapálili si spolu a pustili debatu, hoci aj súkmeňovec tvrdil, že anglicky hovorí iba "little bit". Aj to stačilo na opätovné vysvetlenie situácie i získanie prvých sympatií. Po chvíľke bolo jasné, že neostane v studenom ráne na kartóne, pod prístreškom do ktorého zatekalo. Po ceste na byt k novému známemu vysvitlo, že vie výborne po anglicky. Štyri roky strávil v Miami na Floride. "Keď som mu povedal, že som zo Slovenska podal mi ruku a povedal: Ahoj Františku. Priznal, že je Rus a my sme Slovania. Keďže sme jedna krv, povedal mi ´Bratu´ a vysvetlil, že som jeho piaty element, ktorý našiel len kvôli tomu, že nemal zapaľovač blúdiac po meste, kde po desiatej nikto nevychádza. Aj mne to prišlo trošku tak, že je to osud." U Vladimíra v teple dostal od domácej panej šalát a otázku prečo je v Ekvádore. "Bratovi" a jeho žene porozprával svoj príbeh od A až po Z. Po pravde pridal aj ponuku z Európy na tranzit kokaínu. "Vladimír mi na to povedal, že robí v tom istom priemysle." Rus v Ekvádore mu ponúkol prácu a pomoc. Tvrdil, že tam nemá žiadnych priateľov, nikoho komu by mohol dôverovať. "Tak sme si dali prvý mesiac, keď sme nerobili nič, len hrali play station, pili, ťahali koks a bol som v siedmom nebi."

Kokaín

Pohoda u Vladimíra bola živená jediným príjmom. Zaoberal sa exportom kokaínu do Európy. "Po mesiaci prišiel za mnou a povedal mi, že máme robotu. Zobral ma do domčeka v najhoršej štvrti mesta, kde bývala rodinka čiernych a mama jeho manželky. Volal to Afrika. Dvanásť ľudí sa tam tlačilo v domčeku s dvoma izbami na rozlohe päť krát osem metrov. Z toho jedna miestnosť bola vyhradená čisto pre mňa. Tam som si vykonával svoju prácu." Úlohou Slováka v manufaktúre bolo nasúkať biely prášok do exportného balenia. "Plnil som to do valčekov piestikom aby sa do každého vošlo čo najviac. Valčeky som balil jednotlivo do alobalu a potom do chirurgických rukavíc. Hotové balíčky hltali muly a prevážali ich cez Atlantik v žalúdku." Kokaín z Vladimírovej produkcie bol 96 percentný. V Európe bol po ňom dobrý dopyt. Mulmi zaplatenými za prevoz sa u neho stávali dohodnutí výletníci, podobní Alexovi. Tovar v žalúdku prevážali do južnej Európy, kde mal všetko pod palcom Rusov obchodný partner. Tri dni pred cestou sa museli kompletne vyprázdniť, aby sa im prečistil tráviaci systém. "Potom s tým človek v útrobách vydrží nejakých dvanásť až pätnásť hodín a tabletkami si môže miliónovú stolicu ešte oddialiť." Export drogy pre vyššiu spoločnosť sa z Ekvádoru daril pol roka. Za ten čas skúsil Alex, čo to je mať kokaín po ruke a šňupnúť si kedy sa mu zachce. Dodnes je presvedčený, že fyzická závislosť na kokaíne nevzniká, na psychike samozrejme stopy zanechá. "Len raz som to prehnal tak, že sa mi z nosa pustila krv. Vtedy som toho stiahol naozaj dosť, keďže toho dosť aj bolo." Dopyt po droge v Európe bol síce nepretržitý, platby však nízke a pri bohémskom živote slovanskej dvojice bolo len ťažké z prostriedkov niečo ušetriť. Koniec juhoamerickej pohody nastal pre Alexa, keď im dve Vladimírove muly v Taliansku chytili. "Prišli sme o veľké peniaze." Partner poslal ešte jednu dievčinu, ktorú nabalili, ale platba za tovar už neprišla. Biznisman na druhej strane sveta si jednoducho nechal svoj tovar a vykašľal sa na kolegov v Amerike. "Ostali sme úplne na mizine. Museli sme s Vladimírom, ktorý je dnes už po smrti a jeho manželkou tiahnuť do "Afriky". V dvoch izbách medzi štrnástimi ľuďmi som vydržal mesiac. Keď ma to omrzelo, vybral som sa na migračnú políciu." Polrok s Vladimírom mal jedno veľké plus. "Pri neustálom naťahovaní sa, sledovaní noviel a sledovaní okolia som sa veľmi rýchlo naučil po španielsky."

Deportácia

Mesiac Ekvádorskej chudoby Alexa presvedčil o tom, že doma je v Európe. Rozhodol sa teda, že domov dôjde tak či tak. Najschodnejšiu cestu videl v deportácii. Sám sa prihlásil na polícii s tým, že je v krajine už pol roka bez povolenia. "Bolo to nepochopiteľné, prihlásil som sa tam ako človek, ktorý v Ekvádore už pol roka nemá čo robiť a oni mi jednoducho povedali choďte preč a príďte sa prihlásiť zajtra." Ráno sa na polícii konečne dočkal prvého kroku, ktorý mal viesť k jeho deportácii. Ekvádorské orgány rozhodli, že kým sa všetko nevybaví, strávi zvyšok pobytu za mrežami. Dozvedel sa, že to môže trvať aj rok. Hoci už nemal na výber, ponuku prijal s pocitom, že poslednú časť predĺženého výletu strávi aspoň v suchu a so stravou. Naviac v "Afrike" chytil herpetický vírus, takže sa tešil, že si ho prelieči. To, že bude pobyt vyzerať ináč ako si predstavoval, zistil, keď dorazili k base. "Vyzerala skôr ako materská škôlka a policajt mi dal do ruky dolár a šesťdesiat centov so slovami: Kúp si niečo jesť. Netušil som prečo, ale napadlo mi, že už som večeru nestihol." Po ceste k lekárovi zistil, že v ústave sa jedlo nepodáva, že si ho musí jednoducho kúpiť. Hoci doktorovi povedal, že má herpetický vírus, ten netušil čo je to za chorobu a strážnikovi oznámil, že im tam asi zomrie. "Vtedy mi po prvýkrát trošku vyhŕkli slzy. Stráviť možno rok niekde, kde nedostanem ani jesť, nebude asi sranda…"

V "škôlke" bolo jedenásť ciel. Desať platených so vstupným päť dolárov a jedným za každý deň. V jedenástej najväčšej sa tlačili desiatky tých, ktorí sa za mrežami ocitli bez akéhokoľvek majetku. Boli to sprchy prerobené na celu, kde sa spalo posediačky. Chorého Alexa našťastie umiestnili do relatívne čistejšej, platenej cimry, hoci ju nemal z čoho zaplatiť. "Jedol som to, čo mi niekto prihodil. Zopár zrniek ryže denne. Strávil som tam 21 dní, schudol som 8 kíl." Pridelený advokát ho po troch týždňoch z nezávideniahodnej situácie dostal na základe jeho ochorenia. "Prišiel a povedal: Končíme, ideš do nemocnice."

Päťmiliónový Guayaquil mal jedinú nemocnicu pre chorých na vysoko infekčné choroby, akou bol i AIDS. V špitáli sa liečil týždeň, no lekári ho tam s jednou tabletkou proti horúčke a šampónom proti všiam na deň, ako pacienta nechali mesiac. Priestor zdravotníckeho zariadenia nemohol opustiť, tak mu neostávalo iné ako sledovať ľudské príbehy spolutrpiacich. "Bolo tam na dennom poriadku, že niekto umrel. Spoznal som obrovské utrpenie, ktoré s tým súvisí." Počas liečebného pobytu sa zoznámil s dievčaťom, ktoré malo jediného sexuálneho partnera a syna, ktorého otec na vedľajšej posteli zomieral na AIDS. "V deň, keď zomrel, som sa prvýkrát v živote stretol s mŕtvolou, za dva doláre som ju prezliekal. Bola tuhá a chladná a ja som zažil najväčší adrenalín vo svojom živote." Dievčina si dala urobiť testy, ktoré jej vyšli negatívne. Alexa si chcela nechať doma, čo odmietol s vierou, že čoskoro bude na Slovensku.

Advokát, ktorý ho dostal z basy do nemocnice a mal mu zariadiť letenku sa pri ňom raz za čas zastavil. Okrem mlieka a žemlí však nikdy nedoniesol nič. "Primár mi po mesiaci povedal, že ma tam už ako pacienta držať nemôžu. Ponúkol mi prácu strážnika na cudzie meno, za ubytovanie stravu a sto dolárov na mesiac. Nemal som dôvod to nezobrať. Tak som tam strávil ešte štyri mesiace 24 hodín denne, ale už ako zamestnanec." Okrem nemocničného príjmu si prilepšoval aj dohadzovaním kšeftov pohrebným službám. "Vždy keď niekto umrel a podarilo sa mi dohodiť pozostalým pohrebákov, mal som k dobru 20 až 40 dolárov." Biznis mu začal lepšie klapať po mesiaci, kedy si za partnera našiel bolívijského lekára v nemocnici na stáži. "Ten presne vedel, kedy kto umrie. Mesačne sa mi tak podarilo privyrobiť si ďalších 300 dolárov."

Koniec prišiel v jeden deň z troch rôznych strán. Alexovi sa podarilo zohnať človeka, ktorý bol ochotný zaplatiť mu letenku domov. Bezprostredne po tom mu do nemocnice zavolali z dvoch agentúr, ktoré pracovali na jeho odchode. "Neviem či to bol boží zásah, ale obidva nezávislé telefonáty boli o tom, že pre mňa majú letenku." Vybral si tú, ktorú agentúra zaplatila z prostriedkov verejnej zbierky.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.