kolegovia pedagógovia, ktorí mu v tichosti a s veľkým zanietením pripravili vo Východoslovenskej galérii jubilejnú výstavu. Potrvá presne do dátumu jeho 90-tych narodenín 24. júna. V komorných priestoroch vystavili prierez jeho výtvarných prác, zachytávajú úsek vyše päťdesiatich tvorivých rokov. Ide zväčša o krajinu, ale aj mestské výjavy. "Vďaka za radostnú atmosféru nášho kraja, za oživenie spomienok," napísal ktosi do knihy návštev. Vystihol presne snaženie Vojtecha Seligu.
Naposledy mu zorganizoval výstavu znalec umenia Imrich Groško pri príležitosti 85. narodenín. Deväťdesiatky Vojtecha Seligu sa však nedožil a preto sa organizácie chopili bývalí kolegovia zo SUPŠ, na čele s profesorom fotografického oddelenia Zdeňkom Smieškom. Podarilo sa im dokonca zozbierať peniaze na katalóg. "Ešte ako študentovi bratislavskej "Šupky", Seliga mi bol predsedom maturitnej komisie. A dokonca sme sa pochytili, lebo som mu povedal, že ja som fotograf a prečo má hodnotiť moju maturitnú prácu maliar," spomína si Zdeněk Smieško. "Seliga učil na grafickom a propagačnom oddelení. Vnášal do školy akýsi iný režim. Študenti ho kvôli tomu milovali. Výtvarníkov totiž neformuje len to, čo ich človek naučí, ale aj spôsob ako im to podá. A on im ponúkal atraktívne možnosti, plenéry, výlety, bol to taký kamarátsky pedagóg. Nechal študentov, aby tvorili sami. A bol veľký gentleman, vždy pekne oblečený, nosil v škole biely plášť. A nikdy nezabudol obdarovať kolegyne kvetinou, keď mali sviatok. V Bratislave mi hovoril spolužiak Juraj Jakubisko, že východ Slovenska je krásny a Seliga mi to predviedol naživo. Chodili sme veľa spolu von. Ja som fotografoval prírodu a on ju potom maľoval. Nielen ja, ale mnohí výtvarníci o ňom hovoria ako o druhom otcovi. Či už Julo Hegyessi alebo Arpád Račko. Aj Rudolf Schuster, ktorému bol triednym učiteľom na stavebnej, má od neho množstvo obrazov.
Seliga pozitívne zapôsobil na tvrdé začiatky školy. Bratislava sa veľmi tomu bránila, aby tu vznikla umelecká stredná škola. Robilo sa všetko preto aby tu nič nebolo. Povedali dôležití ľudia na ministerstve: Jedna škola stačí. Nakoniec doktor Fabini a Seliga využili všetky bratislavské kontakty a presadili aby v 53. roku vznikla Stredná umelecko-priemyselná škola. Vtedy ešte na pôde stavebnej priemyslovky. Vojto ešte stále maľuje. Je to vitálny človek."
Zablúdenému Vojtechovi Seligovi pomohla v Benátkach kresba
Stretli sme sa v prítmí štýlovej reštaurácie na trase jeho prechádzkového okruhu v centre Košíc. Vojtech Seliga (90), hoci s paličkou v ruke, si takéto "výlety" dokáže vychutnávať. Spoločnosť nám robila jeho dcéra Alžbeta, huslistka v bratislavskej Štátnej filharmónii. Pri viedenskej káve sme sa dali do rozprávania, prekrikujúc rádio. Nikto si tak nevšimol, že kričíme, lebo Vojtech Seliga musí nosiť na uchu načúvací strojček. Po ťažkom úraze takmer ohluchol. Pred rokmi sa znovu narodil. Neďaleko ateliéru na Národnej triede čakal na autobus a opitý mladík ho zrazil autom na chodníku. Vinníka nikdy neodsúdili. Nebola šanca, chlapec bol z dobrej papalášskej rodiny. V tvorbe maliara nastala tvorivá pauza spojená s náročnou rehabilitáciou.
Stále maľujte kytice, ktoré dostanete do daru? "Nuž áno. Ešte teraz sú na stole. Vždy mi niekto nosí robotu. Kvety mám rád. Kvety sú zázrak prírody. Je to až neuveriteľné, že z tej zeme vytryskne niečo také nádherne farebné... A pritom je to chémia. Je to zázrak niečo také vytvoriť," živo gestikuluje Vojtech Seliga.
"Tak ako ti pred tým nosili víno, teraz kytice," poznamenala dcéra.
"Víno a kvety. Ale nemám rád také tie prešľachtené, extra krásne kvety. Sú umelé. Mám rád, keď prirodzene rastú v záhrade, alebo na lúke. Japonci majú pekné porekadlo, ľudský život je taký krátky ako trojdňová krása čerešňových kvetov," uvažuje maliar, ktorý ešte stále tvorí. Na výstave som si všimla tri obrazy z roku 2003. "Tešil som sa z toho, že budem vystavovať. Teraz mám tvorivý azyl v kuchyni nášho bytu. V ateliéri bola zima, nekúrilo sa. Teraz keď je už teplo budem chodiť do ateliéru spolu s Mariánom Kulíkom, mojim bývalým žiakom, on si bude robiť svoje veci a ja tiež. Bál som sa tam už byť sám," rozhovoril sa Vojtech Seliga.
Hudba a výtvarné umenie nepotrebujú jazyk
Brat je scénický architekt a vás nikdy neťahalo ku kresleniu? pýtam sa pani Alžbety. "Skôr môjho syna. Ja mám zmysel pre harmóniu farieb - interiéry, ale nemám talent na kreslenie. Som skôr dobrý pozorovateľ umenia. A doma v Bratislave mám okolo seba krásne otcove obrazy. Zvlášť obľúbený je obraz Cesta. Zobrazil na ňom rozkvitnutú čerešňovú alej, ale keď mi ten obraz dával, povedal mi: Vieš, je na ňom síce cesta rozkvitnutou záhradou, ale život nie je taká rozkvitnutá záhrada. Otec nám vždy vštepoval: Nikdy si nemysli, že si už múdry. Stále treba ísť ďalej, pracovať na sebe a byť voči sebe kritický, pracovať, pracovať, pracovať... Však otec, tak si nám to hovoril. A potom som ti dala za pravdu, zistila som že aj v hudbe jedine systematická práca prináša nejaké výsledky. Ako malá som ťa veľmi rada sledovala pri práci. Bol to pre mňa taký zázrak. Čo všetko dokážeš s farbou, líniou.., Neskôr som si fotila rôzne etapy otcovej práce, mimiku jeho tváre, fascinovalo ma také to tvorivé napätie. Vždy sa mu na tvári odzrkadľovalo, že to nie je také jednoduché tvoriť. A vlastne, po otcovi som zdedila hudobné nadanie. On hral kedysi tiež na husle. A potom keď zistil, že hrám lepšie ako on, tak prestal. Povedal, že stačilo, aby som už len ja sama hrala. Výtvarné umenie a hudba nepotrebujú žiadneho tlmočníka. Keby otcove obrazy videli v Tokiu alebo v Paríži, ľudia by im rozumeli rovnako ako keď hrám Vivaldiho, či Respigiho v Japonsku. To je taký spoločný moment, kde sa stretáva hudba s umením," hovorí Alžbeta.
"Hudbu mala rada moja mama. Jej obľúbená pesnička bola: Už Torysa vyschla, rybky pokapali, čo krajších parobkov na vojnu zobrali. A ja som pri maľovaní počúval hudbu rád," doplnil ju otec.
"Seligáčku tady mi ilustrovat nebudeš!"
Vôňa kávy a príjemný rozhovor evokujú predstavu niekdajšieho bohémskeho života. "Bohéma už nie je? Vtedy bola. Nemali sme potrebu skrývať sa pred sebou. Mali sme svoje kčmičky, alebo v ateliéroch. Boli aj zábavy a dokonca aj plesy, umelecké. Stretávali sme sa. A teraz? Jeden druhého by najradšej zožral."
Ako sa vo vás prebudil výtvarný talent? opáčim po minúte ticha mŕtvej bohéme. "Akosi prirodzene. Pamätám si na môjho českého profesora matematiky z gymnázia, ktorý ma na hodine napomínal: Seligáčku, Seligo, tady ilustrovat nebudeš. Ja som mal z toho ohromnú radosť, že kreslím, a kreslil som všade kde sa dalo."
Spomínam si na naše dávnejšie stretnutie ako ste farebne opísali dedinku Detrik. "Bolo to očarujúce. Zaviedol ma tam predseda z Vranova. Tie chalupy boli všetky opustené, slamené strechy sa skláňali nad drevenými priedomiami. Detrik, tá dedina už jestvuje iba na mojich obrazoch. V neďalekých Hanušovciach je moja stála expozícia. Všetky obrazy z jednej mojej výstavy v Košiciach sú tam. Prišiel predseda družstva z Hanušoviec a hovorí: Kupujem celú výstavu. A v Rozhanovciach zas majú môj obraz výjavu Bitky pri Rozhanovciach. Maľoval som ho na objednávku."
"Otec, pamätáš sa na Benátky?"
"Milujem Benátky. Je to také ľudské mravenisko. Raz sa mi podarilo zablúdiť v ňom, nevedel som kam ísť, kde bývam. A viete čo mi pomohlo? Mal som pri sebe namaľovaný most, pri ktorom som býval. Vynašiel som sa a ukázal som okoloidúcemu domorodcovi náčrtník: Á... Ponte dei sospiri? Usmial sa a hneď mi presne vysvetlil kadiaľ ísť."
Z Benátok sa náš rozhovor dostal až k súčasnému umeniu. Sledujete výtvarné dianie? Čo si o ňom myslíte? "Ono sa to stále strieda. Napríklad teraz sa všetci maliari zasa vracajú k realizmu, ale iným spôsobom. Nezachádzajú až do takých detailov, ale ide im o vyjadrenie súčasného pocitu."
"Otec sa zaujíma o súčasné dianie, čo je v tomto pozoruhodné. Sleduje všetky detaily. Vie o všetkom, čo sa deje v politickom živote. Číta noviny a denníky. Na všetko má svoj názor. Otec má taký tvorivý prístup k súčasnému dianiu. A to je jeho veku ojedinelé," prezrádza Alžbeta.
A sledujete aj dianie okolo vstupu Slovenska do Európskej únie? pýtam sa. Namiesto odpovede maliar urobí významné gesto a šibalsky zdvihne obočie. A po chvíli zamyslenia povie: "Súhlasím s tým aby sme tam vstúpili, len še mi to trochu nevidzi. Hlasovať isto budem a prídu za mnou aj so schránkou," prezradí Vojtech Seliga.
Opúšťam príjemnú dvojicu. Dovidenia 24. júna na finisáži vašej výstavy vo Východoslovenskej galérii. A prinesiem vám ďalšiu prácu do vázy. "Rád vás uvidím," lúči sa so mnou galantne deväťdesiatnik Vojtech Seliga. Tak teda dovidenia!
* * *
Životopis
Vojtech Seliga sa narodil v dedinke Vyšné Opátske neďaleko Košíc. Vyštudoval gymnázium a neskôr učiteľský ústav v Spišskej Novej Vsi. Jeho pedagogické začiatky sú spojené s Vranovom nad Topľou. Neskôr učil na viacerých školách v Košiciach kreslenie, ale aj deskriptívnu geometriu. Učil aj na Stavebnej priemyslovke. Jeho žiakom bol napríklad aj súčasný prezident Rudolf Schuster. Veľkou mierou sa zaslúžil o vznik Strednej umelecko-priemyselnej školy v Košiciach, kde učil do roku 1982. Prvú samostatnú výstavu mal v roku 1940 vo Vranove nad Topľou. Spočiatku, v štyridsiatych-päťdesiatych rokoch vytváral najmä akvarely so širokým záberom. Robil štúdie krajiny, tatranské motívy. Cítiť v nich autorovo hľadanie. V šesťdesiatych rokoch sa krajinárska tvorba stala jeho doménou. Snaží sa však zachytiť farebné nálady, vzťah svetla a farby, abstrahuje, vyjadruje sa veľkými farebnými až geometrizujúcimi plochami. Avšak nikdy nie na úkor zobrazovaného námetu. V jeho obrazoch by ste márne hľadali figurálny motív, nepotrebuje štafáž. V sedemdesiatych rokoch prechádza ku kompozíciám vytváraným širokými ťahmi štetca a maliarskej špachtle. Plocha, priestor a citlivé ladenie farieb charakterizujú jeho práce. Popri maľbe krajiny sa venuje zátišiam a občas sa utiekal aj k mestským žánrom. Obľúbeným motívom sú kytice. Je z nich cítiť jeho vzťah k prírode. Na svojich cestách do zahraničia vytvoril množstvo vedút, pražský Karlov most, benátske motívy, Paríž. Dnes maľuje krajinu, podľa skíc, ktoré vytvoril dávnejšie, napríklad motívy okolia Ružínskej priehrady. A prirodzene nezabúda ani na kvety. Kytice má vo svojom improvizovanom kuchynskom ateliéri stále.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
