prijatia u českého prezidenta Václava Klausa. O siedmej ráno sa včera na bratislavskom letisku začala otvárať predná časť obrieho nákladného lietadla Ruslan, ktoré pristálo desať minút predtým. Vyšlo z neho päť vojenských áut a žeriav vytiahol kontajnery s materiálom.

Nakrátko ostrihaní mladí muži v púštnych maskáčoch vyšli z nákladného lietadla. Vyzerali spokojní, že sú doma. Najmä počas ostreľovania Kuvajtu irackými raketami boli v ustavičnom napätí.

"Keď tu na letisku pristane posledný Ruslan s poslednými vojakmi, vtedy budem najšťastnejší, že sú všetci doma, živí a zdraví," povedal kapitán Oliver Toderiška, ktorý prišiel na bratislavskom letisku medzi novinárov. Hovoril, že keď cez vojnu vyhlásili chemický poplach a všetci sa obliekali do protichemických odevov, najmä logisti pociťovali úzkosť a báli sa o seba. "Pýtali sa sami seba, čo tu robím, prečo som tu." Po skončení vojny vojakom odľahlo, ale aj neskôr mali ťažkú úlohu v juhoirackom meste Basra, kde zabezpečovali humanitárnu pomoc.

Asi dve hodiny po pristáti sa kolóna vojenských áut pohla smerom na základňu vo Vajnoroch. Nezastala na žiadnej križovatke, dve policajné autá zastavovali dopravu. Kým na základni vyložili kontajnery, prišiel autobus. Vojaci museli ísť na odbery krvi a ďalšie lekárske testy.

"Je rozdiel niekde odminovávať, a byť v priestore, do ktorého niekto púšťa rakety," povedal v autobuse jeden z chemikov. Na vojenskej základni sa už väčšina vojakov aj usmiala, boli spokojnejší. Na otázku, či by išiel niekto do vojny ešte raz, keby vedel, čo ho čaká, jeden z nich váhavo odpovedal: "No... Asi hej, pretože som vojak a neviem, kto iný ako vojak by tam mal ísť."

Kým 74 Slovákov s technikou sa dostane domov šiestimi alebo siedmimi letmi do konca týždňa, českí chemici mali toľko techniky, že si museli objednať námornú loď Aqaba. "Náš prápor dosiahol mimoriadne dobré výsledky, výborne nás hodnotili aj spojenci, najmä armáda USA," povedal ešte z Kuvajtu psychológ a hovorca česko-slovenského chemického práporu Luděk Lávička.

Niektoré médiá zverejňovali správy, že naši vojaci išli do Perzského zálivu s poruchovou starou technikou. "Nebol absolútne žiadny zádrh, za celý čas sa nevyskytol ani jeden jediný moment, že by technika nefungovala. Často nás dávali za vzor ostatným spojencom ako ukážku dokonalej znalosti ľudí, techniky a spolupráce," tvrdí Lávička.

Chemici mali mandát na pôsobenie v zálive do konca roka a počítalo sa, že vyše sto miliónov bude stáť doprava a ďalších dvesto nákupy a pôsobenie jednotky. Doprava však bola o čosi lacnejšia a chemici boli v zahraničí len tri mesiace, náklady sa teda znížia.

Autor: rf

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.