sukňami a zastretým sexi hlasom popri dráhe speváčky porodila syna, vyštudovala medicínu a stretla muža svojho života. Doktora Jaroslava Laifera, hudobníka, ktorý usmernil v začiatkoch jej kariéru. Šťastie trvalo krátko. Keď mala 24 rokov, milovaný muž tragicky zomrel. Krátko po jeho smrti v roku 1970 stala sa majiteľkou Zlatej lýry za pieseň Slová. Začínala v orchestri Braňa Hronca s Janou Belákovou, spievala v Tatra revue. Šlágre ako Mám na dlani sedem čiar, Slová, Ja už spím alebo V háji spím celý máj jej písali Dežo Ursíny, Janko Melkovič, Paľo Hammel, Ali Brezovský, Jaroslav Laifer. Marcela Laiferová je dnes matkou dvoch dospelých synov a okrem spievania vedie vyhľadávané ozdravovacie centrum. "Marcela je bežec na dlhé trate, Obozretne, so zdanlivou ľahkosťou, za ktorou sa skrýva profesionalita a cieľavedomosť, prepláva ponad modrasté hlbočiny zabudnutia," vystihol ju priateľ Zoro Laurinc v úvodnom slove jej výberovky, ktorá vyšla v Opuse. Nedávno predstavila knihu Žiť svoj sen, ktorá je úprimnou výpoveďou, ženy, speváčky, lekárky a podnikateľky...

Ako prišlo k tomu, že ste začali písať?

- Nebol to môj nápad. Oslovili ma vo vydavateľstve Ikar, trvalo mi to rok. Písať o sebe, zdalo sa mi dosť čudné.

V prvej časti knihy hovorím o svojom živote a o veciach, ktoré sa nedali obísť. V druhej časti o zdraví a životnom štýle, o pokojnom spôsobe života. Lebo si myslím, že ľudia hľadajú šťastie stále niekde inde a nie vo svojej blízkosti. Preto v kapitole, ktorá sa volá Šťastie, píšem o týchto zdanlivých maličkostiach a nechýba tam ani téma stravovania. Moje osvedčené diéty, ktorými sa riadim a dôležité odľahčovacie dni.

Som členkou spolku astrológie vo Viedni. V našom spolku sú väčšinou lekári a ľudia sa ma na to stále vypytujú, tak som do záveru knihy vložila kapitolu Astrológia láska a zdravie. Na to sa špecializujem.

Komu je určená?

- Pokúšam sa radiť tým, ktorí sa necítia dobre a ktorí majú depresie, ako sa z nich dostať. Ani moja cesta, samozrejme, nebola hladká. To by bolo príliš veľa radosti, aby som mala úspech aj v tom aj v tom. Na to si ani nenárokujem. Na chybách, ktoré som urobila, som sa dostatočne poučila.

V knihe veľmi otvorene priznávate, že po smrti Jaroslava Laifera ste si chceli siahnuť na život. S odstupom času sa už o tom zrejme dá ľahšie hovoriť...

- Hanbím sa za to, že ma nič nedokázalo priviesť k nádeji na život. Ovdovela som, keď som mala 24 rokov... Prežívala som ťažké obdobie, mala som štátnice, bolo strašne veľa toho napätia... Môj vzťah k doktorovi Laiferovi bol úžasný. Bola to veľká osobnosť. Ovplyvnil moje rozhodovanie a moje správanie, bol to môj absolútny Boh, absolútny vzor a v prvom rade kolega a skladateľ. Stratila som v jeho osobe niekoľkých blízkych a milovaných ľudí. A nemuselo to byť. Zabili ho lekári! Isto si viete predstaviť, aká som bola rozčarovaná z medicíny. Bola to hrubá chyba chirurgov, ktorí ho prvýkrát operovali a potom museli v Prahe operáciu opakovať. Predstavte si, ako sa dá s týmto všetkým žiť. Ako ďalej? Všetky ideály sú preč. To bol pre mňa hrozný šok. Veľa som premýšľala o živote, až som sa rozhodla skončiť to. Ja som sa na smrť pripravila. Ale zaúradoval osud... A neviem, ako sa to mohlo stať, ale brat, ktorý inak za mnou často nechodil, vystrkal kľúč zo zámky, lebo sa mu zdalo čudné, že neotváram. Myslím si, že to nebola náhoda. A potom sme raz so synom upratovali krabicu s jeho hračkami, ktorú mal pod posteľou a na dne boli všetky lieky. Zhrozene som sa opýtala, na čo to má. Bolo to ako facka, tie lieky medzi hračkami a on povedal: Vieš, ja chcem, aby si žila. Čo na to povedať...

Spievali ste potom na Lýre v čiernych šatách pesničku Slová... A bola z toho zlatá trofej.

- Šaty boli tmavomodré.

Napísal vám ju Jaroslav Laifer?

- Napísali mi ju Horváth s Úradníčkom. Nebola by som šla na tú súťaž. Vďačím za to pánovi Karlovi Vlachovi. Poslal mi krásny dopis: Jardo by si určite neželal, aby ste nešli na Lýru, veď tú pesničku vám vybral on. Pánovi Vlachovi ďakujem za veľa vecí. Bol to výborný muzikant, úžasný človek.

Čo vás priviedlo k astrológii?

- V roku 1974 som sa po prvý raz stretla s pani Vilmou Jamnickou. Okúzlila ma svojím prístupom k životu. Požičala mi svoje knihy o astrológii, začala som sa jej venovať.

Vážim si všetkým múdrych ľudí, ktorí sa astrológii venujú. Ja tomu verím a čítam horoskopy. Keď sa mi stalo, že mi Devín banka ukradla 600 000 korún, tak som sa rýchlo dívala do horoskopu a až potom som si všimla, že tam stálo: Vyvarujte sa podvodu. Všetko tam bolo napísané dopredu.

Sú obdobia, keď všetko vybavíte a potom sa zas nič nedarí, akoby niekto švihol čarovným prútikom a všetko ide. To nie je len tak.

Ako sa vám darilo udržať si takú disciplínu v bohémskom prostredí?

- Asi je to výchovou. Mama, keď bola so mnou tehotná, stretla cigánku a tá jej vyveštila, i keď nechcela, že bude mať dcéru, "bude mať také krásne modré oči ako vy a bude veľmi populárna osoba a bude mať nočné zamestnanie", vyriekla. Samozrejme, že moja matka, učiteľka, si pomyslela len na to najhoršie. Mala o mňa potom príšerný strach. Snažila sa ma prísnou výchovou od niečoho odvrátiť.

Mám výhodu, lebo si vždy predstavím cieľ, toto by som chcela a za tým idem. Vyhýbala som sa nejakému ponocovaniu, lebo viem, aké je nebezpečné. Mne sa nepáčia alkoholické večierky a fajčenie a pritom nie som moralistka. Dávala som si vždy veľký pozor na vzťahy. Možno aj preto, že som sa hneď na začiatku popálila. Otehotnela som pred maturitou, keď som už bola prijatá na lekársku fakultu. A keď sa narodil Stanko, jeho otec mi nechal odkaz: Ďakujem za syna a odišiel kamsi na hody. Naše manželstvo sa rozpadlo veľmi rýchlo. Tých mužov, čo v mojom živote zohrali rolu, nebolo veľa. Zato mám krásne vzťahové zážitky.

Často ste koncertovali s Karolom Duchoňom a boli ste dobrí priatelia. Muselo vás mrzieť, keď ste videli, ako sa ničí. Na zájazdoch mal namiesto raňajok na stole hneď tri koňaky...

- Karolovi sa nedalo pomôcť. Niekedy som voči nemu veľmi tvrdo zakročila, ale nemalo to zmysel. Viete, on bol zvláštny človek. Bol jedináčik, zafixovaný na matku. Jeho bývalá manželka Elena, o ktorej spieval svoj veľký hit, bola typ ženy, ktorá sa nikdy neopýtala: Kde si bol a s kým. Ona mu veľa tolerovala a jemu sa to nepáčilo. Stále tvrdil, že ho nemiluje, lebo príde ráno domov a ona sa ani neopýta, odkiaľ prišiel. Bol zvláštny, stále sa domnieval, že ho nikto nemá rád. A keď sa raz takto ľutoval, tak mi povedal: To preto, že nemám takých bratov ako ty. Vždy mal prečo byť nespokojný. Nebol spokojný s tým, že žije tu a keď odišiel do Londýna, tak sa vrátil, nedokázal tam žiť. Ani tam, ani tam. Stále tvrdil: Ja tu neviem žiť, ale nedokážem žiť inde. U neho to bola taká samovražda za živa.

Napísali ste v knihe Žiť svoj sen kapitolu o šťastí. Ako ho užívate vy sama?

- Napríklad podnikám nečakané výlety, len tak sa vyberiem niekam úplne do Tramtárie. Vážne. Sadnem do auta a idem ďaleko, kdekoľvek sa mi páči. A skutočne veľmi ďaleko... Mne sa tam potom stačí poprechádzať, lebo veľmi rada chodím. A nikdy si tieto výlety nepripravujem dopredu. Občas si vyrazím s priateľom a niekedy sama. Samotu mám rada. Mám rada prírodu, záhradu, svoju rodinu, blízkych. Som prírodný typ. Práca v záhrade ma upokojuje a veľmi rada čítam. Dobré knihy sú mojou terapiou.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.