Koľkí rodičia sa v bezradnosti uchyľujú k strašidlám, polepšovniam či zlým tetám
"Pekne jedz, lebo príde bubák! Keď budeš zlý, pôjdeš do polepšovne! Neskáč, lebo ťa teta, čo má veľký kôš na zemiaky, v ňom odnesie!"
Aj vy ste počúvali od rodičov takéto výchovné reči, keď vás chceli prinútiť jesť, upratať si po sebe veci, umývať ruky, držať v poriadku učebnice, nerozhadzovať ich po zemi? Strašenie si priniesli ako výchovný prostriedok od svojich rodičov. Lenže dnes sa už strašenie "nenosí", skrátka nie je v móde. Strašenie je výchovným nástrojom bezradných rodičov.
Keď sa so svojím potomkom nedokážu rozumnejšie poradiť, uchyľujú sa k vyhrážaniu niečím, čo ani nejestvuje - bubák, ježibaba, čert, dedko s vrecom alebo iné nadpozemské bytosti, ktoré sú neposlušné dieťa odnesú. Múdre dieťa čoskoro príde na to, že vyhrážky zostávajú iba vyhrážkami, nič sa nedeje a hnevá rodičov ďalej.
Niektoré deti nemožno strašiť, lebo pochopili, že strašidlá medzi ľuďmi nie sú, iba v televízii alebo ak sú, tak neviditeľné. Chápu ich ako komické postavičky a dokonca tvrdia, že aj strašidlá sa boja, napríklad svetla.
Sú deti, ktoré sú bojazlivé odmalička a rodičia sa ich snažia zbavovať strachu. Napríklad tmou, keď im nedovolia zažať svetlo večer v tmavej predsieni. Alebo deväťročného chlapca nútili sledovať z videa horory, aby sa ničoho v živote nebál. Strach sa nelieči strachom, lebo tak môže vzniknúť niečo ešte menej príjemné a to strach zo strachu.
Ak nahliadneme do niektorých rodín, nájdeme v nich bubákov, strašidlá. Sú to dospelí, ktorí sa v očiach detí na nič nehrajú, ale sa nekontrolovateľne neovládajú. Naplno a bezohľadne prejavujú svoj hnev, podliehajú afektom zmätku alebo úzkosti, vyčítajú, zúria, rozčuľujú sa pre maličkosti a nedokážu si občas robiť žarty sami zo seba. Tí sa asi najviac z ohľadu, či vlastne z pohľadu zo žabej perspektívy detí, podobajú bubákovi.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
