slovenskej politiky. A bola aj sranda - na čelo SDSS sa vracia Jaroslav Volf. Ten síce už nič neovplyvní, ale osobným príkladom dojímavo ilustruje neodolateľné kúzlo politiky - koho raz vystrelí na vrchol, nemá síl sa s ňou rozlúčiť. To napokon predviedla aj nerozlučná dvojica Slota-Malíková a dokladá i Mečiar.
Pavol Rusko ustál nepokoje, ktoré sa v ANO šírili pred kongresom. Ambície niektorých členov vedenia, ktorí sa cítili posilnení jeho zdravotnou i trestnoprávnou príhodou (kauza Mojžiš), ale neboli dôrazné, skôr ohmatávali terén. Spôsob, akým Rusko svoju pozíciu konsolidoval (posilnil?), je však horší ako pochybný a neveští do budúcnosti veľa nádejného.
Štýl uzavretých kongresov už totiž v prostredí demokratických strán vyšiel na Slovensku z módy. Že Rusko neúčasť verejnosti a novinárov presadil, môže mať viac príčin. Mohla byť v hre jeho "ješitnosť", aby sa nenaštrbil obraz prípadnej jednomyseľnosti jeho znovuzvolenia. Alebo úsilie neodhaliť nesúhlasné myšlienkové prúdy, či už s koaličnou taktikou, Ruskovým štýlom ako lídra alebo aj prioritami, na ktorých sa strana profiluje. Najskôr tak trochu všetko dokopy. Ak ale túto chybu krásy Rusko dopustil a presadil, ide v každom prípade o známku neistoty a nedôvery v stranícke šíky.
Toho najsmutnejším prejavom bolo verejné hlasovanie o obsadení funkcií. To je najvýpovednejší znak autoritatívneho riadenia strany - volitelia sa nerozhodovali slobodne, ale pod psychickým nátlakom, že na nich bude vidieť, ak vybočia z radu. Patrí veru medzi základné princípy demokracie, že personálne otázky sa riešia vždy tajne. Iba takým mechanizmom sa dá vyjadriť slobodná vôľa. ANO zašlo ešte ďalej - jednomyseľné zvolenie celej kandidátky Republikovej rady už pripomína komunistickú stranu. (Mimochodom, jednomyseľnosť sa šíri v slovenských stranách ako cholera. Tak boli zvolení Fico, Tkáč, teraz Rusko - ide o mimoriadne nezdravý jav.)
Koaličné strany zdvorilostne privítali výsledky kongresu, hoci veľmi by nemali. Pacifikácia vnútrostraníckych kritikov signalizuje zelenú pre pokračovanie Ruskovho zádrapčivého a deštruktívneho štýlu, ktorým neustále rozochvieva koalíciu. Faktom je, že ANO dnes nevie vytiahnuť z klobúka iného súceho lídra (hoci Nemcsics by sa asi vedel vypracovať), upokojenie to ale pod vládnymi palmami nesľubuje.
Svedectvom je razantná podpora, ktorú kongres vyslovil interrupčnej novele. Tou sa absolútne porušuje koaličná zmluva a je navyše vecne úplne nezmyselná. (V potratovej kauze vynesie autoritatívny nález ÚS - potom je čas na zákony.) Nápad s petícou, ktorú bude ANO ako koaličná strana organizovať, je ešte extra folklórom. Hysteričky typu Evy Černej by sa mali vôbec držať stranou politiky. Petičná akcia má ale najmä politický hrot - ANO sa vžíva do roly vnútornej opozície v koalícii a nadto pokračuje v akejsi prestížno-ideologickej vojne s KDH. Psychologicky celá strana preberá na seba Ruskov paranoidný blud, že traja - SDKÚ, SMK, KDH - sa im sprisahali za chrbtom. Petícia má, prirodzene, aj populistický hrot - Rusko sa desí predstavy, že dlhodobo spadnú pod 5 percent, čo by sa v situácii strácajúceho sa vplyvu na Markízu rovnalo skoro tragédii.
"Sme jediní liberáli medzi tromi konzervatívcami", komentoval trend ku koaličnej výlučnosti podpredseda Béreš. To je nielen pekná kravina, keďže deliacich čiar je v koalícii oveľa viac a táto je navyše úplne nezreteľná. Horšie je, že predstava ANO ako nositeľa liberálnej politiky je v komplexe celkom falošná a Slovensko by sa nemalo zmieriť s týmto výkladom, pretože je nebezpečný. Totiž: Mimoekonomický liberalizmus ANO začína a končí v rozkroku, to jest v témach sexuálnej orientácie, interrupcií či diskriminácie na základe rodových znakov. A ani tu nie je jasné, či ide o hlbšie presvedčenie, alebo šťastný objav profilačnej platformy voči KDH. Obrazu ANO ako "echt" liberálnej strany by sme sa mali brániť preto, lebo tento "rozkrokový liberalizmus" je nielen redukciou skutočného liberalizmu, ale v podstate aj jeho primitívnou vulgarizáciou.
Hoci jedným z odkazov kongresu je rozloženie ťažiska politiky ANO na viacerých lídrov, priebeh a výsledky ukazujú skôr na kontinuitu. Aj vtiahnutie bratislavského župana Romana a relistu Malchárka do najvyššieho vedenia vyzerá veľmi sporné. Kontinuita má azda iba jednu výhodu - Pavol Rusko je najodvážnejším a najvýrečnejším reformným kazateľom koalície, nikto iný nedokáže tak presvedčivo obhajovať aj veľmi nepopulárne kroky. Večná škoda, že to zďaleka nie je najvýraznejší znak Ruskovej politickej fyziognómie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
