noci ovplyvnilo prvé predstavy o čase. Striedanie svetla a tmy zodpovedalo striedaniu práce a odpočinku. Deň tak vstúpil do vedomia človeka ako základný prvok času. V dobe Homéra sa deň delil ešte len približne, a to na dve doby : dopoludnie a odpoludnie. Neskôr sa u Grékov vyvinulo členenie dňa na ráno, predpoludnie, odpoludnie a podvečer, a noci, ktorú delili na tri časti : večer, polnoc a úsvit. Rimania rozdelili deň až na sedem častí: mane, dies, méridies, suprema, vesper, nox, intempestas. Dobu po zotmení delili na štyri diely, tzv. vigílie. Presnejšie určovanie dennej doby stanovili aj periodicky sa opakujúce zvyklosti : desiatu hodinu dopoludnia označovali Gréci ako dobu, kedy "sa námestie napĺňa ľuďmi", poludnie "kedy nastáva čas kúpania" a podvečer ako dobu, "kedy sa zapaľujú lampy". Takýto denný režim trval ešte dlho potom, ako vzniklo a vyvinulo sa mechanické určovanie času.
Pre meranie času bol dôležitý východzí okamih merania, a to počiatok dňa. Kým pre Egypťanov a Rimanov začínal nový deň vždy o polnoci, Asýrčania a Peržania považovali za počiatok dňa východ Slnka, Arabi poludnie, Židia a Číňania západ Slnka.
Do doby Kopernika a Keplera platil názor, že Zem je obrovská plošina, nad ktorou sa pohybuje slnko od východu k západu. Podľa toho sa čas rozdelil na deň, týždeň, mesiac a rok. K uvedeným pojmom dospeli Babylončania, Egypťania a Číňania, vďaka vysokej úrovni ich astronómie.
Čas býval aj vďačným objektom úvah básnikov, dramatikov a iných umelcov. V najromantickejších metaforách bol prirovnávaný k tečúcej vode, plávajúcim mrakom, či pokladaný za pohyblivý obraz nepohybujúcej sa večnosti.
V najstarších dobách sa k presnejšiemu a členitejšiemu rozdeleniu času používali hodiny : slnečné, vodné /gr. klepsydra/ a pieskové - presýpacie. Okrem troch najznámejších boli aj hviezdne, olejové, vzduchové, ohňové, sviečkové atď. Slnečné hodiny, ktoré už v staroveku dospeli k dokonalosti sa tešili značnej obľube. Niektoré historické pramene pokladajú za najstaršiu stopu po slnečných hodinách správu v rukopise Číňana menom Čiu - piho, z roku 1100 pred n.l. No najstaršiu písomne doloženú správu o slnečných hodinách, vzťahujúcu sa k roku 732 pred n.l. nachádzame v Biblii v 20. kapitole kráľovskej knihy. Slnečné hodiny ako jednoduchý a obľúbený ukazovateľ času mal vážny nedostatok - ich funkcia bola viazaná na počasie, čo bolo dôvodom, prečo ľudia hľadali inú cestu merania času a prečo sa už ďalšie zásadne líšili od slnečných. Aj rovnomernosť výtoku vody určitým otvorom viedla k myšlienke merania času. Vodné hodiny boli dvojaké : vtokové a výtokové. Snáď najjednoduchšie vodné hodiny boli čínske a indické. V Indii boli známe pod názvom jala - yantra okolo roku 300 pred n.l. Mali tvar polkruhovej misky s malým otvorom na dne, do ktorej pomaly vnikala voda. Údajne najstaršie vodné hodiny sú hodiny filozofa Platóna /400 pred n.l./. Do Ríma ich priniesol P. Corneliem Scipio Nasica /172 pred n.l./. Datovanie prvých presýpacích hodín sa presne určiť nedá, ale podľa zachovaných správ súdime, že ich poznali už v Ázii, a to pred začiatkom nášho letopočtu. Presýpacie hodiny sa rýchle rozšírili, pre svoju jednoduchosť, nízku cenu a schopnosť merať čas v ktorúkoľvek dennú, či nočnú hodinu. Nevýhodou, ktorá bránila ich väčšej využiteľnosti, bol krátky časový interval. Bežne sa vyhotovovali pre polhodinové, alebo hodinové intervaly, ale vyskytli sa aj tzv. obrie pieskové hodiny pre dvanásťhodinový chod. Presnosť týchto hodín závisela od tvaru banky, hladkosti ich vnútorných stien, rovnomernosti presypávania náplne, zrnitosti a sypkosti piesku atď.
Prevratným vynálezom, ktorý hlboko poznačil ďalší vývoj hodinárstva, alebo chronometrie bolo zostrojenie prvých kolieskových hodín. Za najstaršie, ale nepodložené správy o mechanických hodinách sa pokladajú nejasné zmienky pochádzajúce z 10. storočia. Vynález bol prisudzovaný pápežovi Silvestrovi II. /950 - 1003/, ktorý ako prostý mních Gerbert z Aurillacu mal počas svojich štúdií nejednu možnosť zoznámiť sa s princípmi rôznych arabských astronomických prístrojov a predovšetkým vodných hodín. Gerbertovo prvenstvo potvrdzuje aj to, že v žiadnom neskoršom prameni nie je zmienka o niekom, kto by Gerbertovu myšlienku po jeho smrti ďalej rozvíjal. Odborná literatúra kladie kolísku mechanických hodín do západnej Európy, odkiaľ sa od 13. storočia šírila výroba železných vežových hodín vo Westminstere, Canterbury, Florencii, Padove, Bruggách, Doveri, Štrasburgu, Norimbergu, Paríži, Prahe.
Hodinárstvo patrilo medzi jedno z najprecíznejších, úzko špecializovaných kovospracujúcich remesiel. Spočiatku sa hodinári združovali so zámočníkmi, kováčmi, podkovármi, puškármi, zbrojármi, klampiarmi, ostrohármi, panciernikmi a mečiarmi. Najčastejšie však tvorili spoločný cech - vzhľadom na ich charakter práce so zámočníkmi, od ktorých sa v priebehu 16. storočia vyčlenili ako samostatné remeslo. V niektorých mestách aj keď už mali svoj vlastný cech, hodinárov naďalej pokladali za zámočníkov.
Hodinárov najprv nachádzame len v najvýznamnejších centrách remeselnej výroby. Veľký rozmach pre týchto remeselníkov nastal v 16. storočí, kedy sa u nás začali vyrábať prvé vreckové hodinky. Preto majstrov hodinárov rozlišovali podľa toho, či boli výrobcami veľkých alebo malých hodín. "Veľkí hodinári" tak zhotovovali vežové a izbové, visiace hodiny a "malí hodinári" vyhotovovali hodiny vreckové. Keďže v tom čase ešte dopyt po vreckových hodinkách nebol až taký veľký /príčinou bola aj cena výrobku/ z pochopiteľných dôvodov, malí hodinári boli v cechoch omnoho menej zastúpení.
Samozrejme, že prvé malé vreckové hodinky aj napriek označeniu boli dosť veľkých rozmerov. No napriek tomu umelecké prevedenie vrchného plášťa, zdobeného rytinami bolo nádherné. Veľkí hodinári dokázali vyrobiť vežové hodiny, ktoré odbíjali čas hodinový ale aj štvrťhodinový. Veľkej obľube medzi šľachtou sa tešili visiace hodiny, do ktorých majstri hodinári vkladali rôzne hracie strojčeky, či prídavné zariadenia, ktoré ukazovali dni v mesiaci a v týždni.
Autor: Mgr. Uršula AMBRUŠOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
