6 rokov a chodil do prvej triedy základnej školy. Košice boli vtedy majstrom a na štadióne vyhlasovali nábor, tak sme ho prihlásili, spomína jeho otec Ambróz Staňa. Syna však naučil stáť na korčuliach oveľa skôr. Rasťo obúval korčule od troch rokov, takže na nábore prípravky už vedel korčuľovať ako máloktorí z jeho rovesníkov. Potom neskôr mi aj vraveli, načo som ho dal do bránky, keď tak dobre korčuľuje. On do nej však chcel ísť, tak som ho odtiaľ nemohol vytlačiť. V prípravke sa spočiatku iba zdokonaľovali v korčuľovaní. Na starosti ich mali Gajdoš, Kanuščák a Reich. V treťom ročníku už začali medzi sebou aj hrávať a pán Kanuščák sa opýtal, kto by chcel byť brankár. Medzi inými dvihol ruku aj Rasťo, mali vtedy jednu výstroj a bolo šťastím, že ju dali práve jemu. Čo všetko teda pre Ambróza Staňu obnášalo, že jeho ratolesť sa vydala na hokejové chodníčky? Aj keď peňazí nazvyš nebolo, financovať bolo potrebné benzín, či výstroj, hoci nebol taký drahý, ako je teraz. Stojí to tiež čas, tréningy mávali o pol šiestej ráno a aj cez víkendy. Spomínam si, že moja žena sa ešte rozčuľovala, prečo netrénujú poobede deti, ale starí koňoši - čím mysleli áčko. Chce to teda zo strany rodiča veľa odriekania, čo sa týka voľného času. Ja som trebárs zo Spiša, ale musel som si vybrať, či pôjdem cez víkend k našim alebo so synom na tréning. Chlapec chcel hrať, takže rodinné veci išli trochu stranou, ale povedal som mu, že bude makať a učiť sa a vtedy do toho pôjdeme. Raz si spomínam, že sa mu ráno o pol šiestej nechcelo na tréning, tak som ho nechal spať a keď som prišiel z práce domov, povedal som mu: počúvaj, kamarát, keď to chceš robiť, tak to rob poriadne a keď nie, povedz, že nechceš a ja ťa do toho nebudem nútiť. Bolo to za tie roky jedinýkrát, čo povedal, že sa mu nechce vstávať. Odvtedy s tým nebol problém, prezrádza A. Staňa. Ako už spomínal, pre hokej je potrebné obetovať aj financie. Ja to vyčíslené nemám, ale od pána Kuriša som vtedy počul, že vypočítal ročné výdavky vo vtedajšej dobe, teda pred nejakými 10 rokmi, zhruba na 19 000 korún. Ako robotník som vtedy nemal nejaký extra plat, dcérka chodila do školy, stavali sme chatu, takže človek aj tam potreboval peniažky. Aj auto bolo staršie, bolo treba doň investovať. Človek musel kalkulovať čo a ako. Nemohol som však synovi povedať, že teraz nemáme peniaze, tak nepôjdeš na turnaj do Vítkovíc alebo Ústí nad Labem. Takisto okolo 4 000 korún išlo na prvú hokejovú školu v Prievidzi, ktorú robil pán Filc. Mne to však rezonovalo, že tam majú byť takí brankári ako Švárny z Košíc, Marcel Sakáč, Hartmann, proste všetko renomovaní gólmani. Vedel som, že zrejme ich tam dačo naučia. V Košiciach sa totiž tomu venoval len pán Kuriš, inak špeciálnu prípravu na tréningoch nemali. Keď som to hovoril americkému agentovi Walshovi, keď mal ísť Rasťo prvýkrát do USA, že vyrástol len z toho, čo ja som mu z fubalových skúseností povedal ohľadom periférneho videnia alebo zmenšovania streleckého uhla, neveril. Na tréningoch sa totiž venovalo len hráčom v poli a brankár bol samorast. Teraz sa vraj o nich v Košiciach už stará Dragan, ale predtým to nebolo. Keď Rasťo prišiel domov po zápase, v ktorom chytal zle, zjazdil som ho. Tréner mu však nepovedal nič. Keď vychytal zápas, pýtal som sa ho: pochválil ťa tréner? Pokrútil hlavou, že tréner znovu nič nepovedal...Otec nášho úspešného reprezentanta prízvukuje, že nestačí len chlapca prihlásiť na hokej a to je všetko. Rodič by sa o jeho športový rast mal aktívne zaujímať. Keď sme išli na Bukovec alebo na Spiš, na prívesnom vozíku sme tam doviezli bránku, vzal som puky a strieľal som mu, aby mal reflexy. Dôležité tiež je, aby chlapec vedel, za čím ide. Aj keď trebárs išiel večer o ôsmej dobrý film, ale na druhý deň mali cestovať na zápas, nebolo mu treba hovoriť. Sám vstal, povedal dobrú noc a už sa zberal do postele. V tomto smere bol cieľavedomý.
Autor: špa
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
