určite umiestnilo Pobrežie kostier (v origináli Skeleton coast). Tento naozaj priliehavý názov dostala oblasť na juhozápade Afriky, medzi Namíbijskou púšťou a Atlantickým oceánom až v roku 1933. Vtedy tu stroskotal švajčiarsky pilot Carl Nauer, ktorý letel z Kapského mesta do Londýna. Vzbudilo to veľký mediálny ohlas a jeden žurnalista vtedy poznamenal, že "Nauerove pozostatky sa raz určite objavia na Pobreží kostier." Hoci sa Švajčiarove kosti nikdy nenašli, pomenovanie sa zaužívalo a ostalo v platnosti dodnes.
Veľmi dobre ho poznali už moreplavci v novoveku, portugalské plavidlá tu stroskotávali tak často, že ho námorníci považovali za prekliate a nazývali "Pekelné pobrežie". O nič lepšie pocity z tejto pustej, neobývanej oblasti, nemal ani švédsky bádateľ a prírodovedec Charles John Andersson, ktorý ju navštívil v roku 1859. Keď sa mu pred očami zjavili desiatky starých vrakov, bezmocne sa pohojdávajúcich v spenených vodách, vykríkol od hrôzy a okamžite chcel odtiaľ odísť. Do denníka si neskôr zapísal: "Na celom svete by sa sotva našiel diabolskejší kraj. Keď som uvidel tú desivú pustatinu, striaslo ma na celom tele a začal som sa báť. Než vyhnanstvo v tejto krajine, to naozaj radšej zomrieť..."
Nádej na záchranu je na Pobreží kostier naozaj minimálna. Námorníci, ktorých lode tu našli svoj večný prístav, sa síce najprv radovali, že prežili, no nakoniec si často priali radšej rýchlu smrť, ako pomaly zahynúť od smädu na piesočných dunách. Takýto koniec zastihol aj nešťastníka, ktorý tu stroskotal v roku 1860. Na bridlicovej doštičke, nájdenej v starom zrube spolu s kostrou dieťaťa bol vyrytý nápis: "Vydávam sa k rieke 60 míľ odtiaľto na sever a ak niekto nájde tento odkaz a pôjde za mnou, Boh mu pomôže." Ako chudák s najväčšou pravdepodobnosťou dopadol, asi nie je ťažké uhádnuť...
Ani v modernej dobe nie sú záchranné akcie v tejto oblasti žiadnou hračkou. Svet sa o tom presvedčil v roku 1942, keď tu na podmorské plytčiny narazila britská nákladná loď Dunidin Star so stošiestimi ľuďmi na palube. Podarilo sa im síce dostať na breh v motorovom člne, no vyhrané ešte zďaleka nemali. Bez jedla, vody a v štyridsaťstupňovej "vyhni" by tu dlho nevydržali. Z mesta Windhoek okamžite vyštartovali dva pozemné záchranné tímy a tri lietadlá, spolu s niekoľkými plavidlami. Jedna z lodí sa takisto stala obeťou prekliateho pobrežia, narazila na plytčinu a traja členovia posádky sa utopili. Našťastie sa však záchranná akcia podarila, ľudí sa podarilo nájsť a dopraviť do bezpečia.
Čo je vlastne príčinou toho, že tu lode tak často stroskotávajú? Na svedomí to má viacero skutočností, predovšetkým piesočné plytčiny, ktoré sa tiahnú hlboko do mora. Piesok sa tu ustavične posúva, pochováva a znovu odkrýva zvyšky ľudských kostí a hrdzavých vrakov. Často tu zúria strašné búrky, lode musia čeliť i morským prúdom a "čerešničkou na torte" je zradná hmla, ktorá sa sem privalí od mora približne každých desať dní a zahalí úplne všetko. Posádka stratí schopnosť orientácie a v spenených vodách tejto diabolskej pustatiny nájde svoju smrť...
Napriek tomu nie je oblasť Pobrežia kostier a Namíbijskej púšte úplne bez života. Niektoré zvieratá sa horúčavám a nedostatku vlahy dokázali perfektne prispôsobiť. Keď sa blíži hmla, chrobák múčiar vylezie na náveternú stranu pobrežných dún, otočí sa chrbtom proti vetru a balansuje s vysoko zdvihnutým zadočkom a s hlavou dolu medzi nohami. Vietor ženie na chrobáka hmlu, tá sa mu zráža na chrbte, odkiaľ potom voda steká do smädných úst. Hmyz hľadá v dunách aj organické zvyšky, ktoré takisto obsahujú vodu.
Väčšie zvieratá sa na takéto podmienky adaptujú ťažšie, no aj tu sa nájdu výnimky. Napríklad antilopa oryx sa pri nedostatku tekutín prestáva potiť, horúca krv sa jej ochladzuje v kapilárnom systéme nozdier a až potom putuje do mozgu. Tým predíde nebezpečenstvu poškodenia mozgu, ku ktorému u zvierat dochádza vtedy, ak sa krv pod pražiacim slnkom veľmi rozpáli.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
