Košice a Korzáru poskytol rozhovor.

Majstre, viete si predstaviť seba ako dedka?

"Úprimne povedané, je to aktuálne, lebo dcéry majú 22 a 21, takže nebolo by to nič prekvapujúce, ale zatiaľ sa k tomu neschyľuje. Predstaviť si to dokážem."

Budete mrzutý, ufrflaný dedo, či zlatý, dobručký deduško?

"Záleží na tom, ako sa vnúčatá budú správať a akú budem mať náladu. Rád by som bol milým dedkom. Byť dedkom, hm, asi by mi to celkom dobre padlo."

Vraj si často predstavujete seba v nereálnych situáciách, ako by ste sa cítili.

"Predstavujem si také situácie, ako, ale to teraz hovorím len ako príklad, žeby som vyliezol na Mount Everest. Viem si predstaviť záver tej trasy a tie pocity. Empatické schopnosti patria k môjmu povolaniu, že sa človek vie vžiť do niečoho, čo nikdy sám nezažil. Keď mám voľné chvíle, tak si také veci predstavujem."

Ako by ste sa teda cítili, ak by ste vystúpili na Mount Everest?

"To som teraz povedal len ako príklad, vlastne ešte som si to neskúšal predstavovať, ale zajtra to skúsim a uvidím. Dúfam, že to prežijem."

Vašim hobby je hlivenie na gauči.

"Hlivenie je veľmi príjemná záležitosť, lebo človek nič nerobí, iba odpočíva. Ale hlivenie je súčasne spojené s výčitkami svedomia, že by som predsa len mal niečo robiť a nestrácať čas hlivením. Hlivenie sa vlastne dnes volá relax a proti relaxu nikto nič nenamieta. Každý hovorí, že relaxovať je veľmi dôležité, ale hlivieť už nie, tak tomu nerozumiem."

Aké formy hlivenia praktizujete?

"Klasickou formou hlivenia je opakované upadanie do ľahkých driemot a preberanie sa z nich. Ale hlivenie môže byť aj bezcieľna chôdza po meste, pozeranie sa do výkladov, zastavenie sa na križovatke alebo na rohu ulice a človek vtedy nevie, ktorým smerom by sa mal pohnúť, lebo vlastne nikam presne nejde."

Vie sa o vás, že pri sledovaní televízie ovládačom neustále prepínate kanály.

"Najhoršie je to bezmyšlienkovité prepínanie, keď sa z toho stane taký tik, že keď sa dívate na nejaký program a už vám to pripadá dlho, tak automaticky prepnete, len tak, že čo je na inom. A kanálov je dosť veľa, takže vlastne môžete prepínať každú chvíľu. Potom máte pocit, že toho vidíte veľa, ale v podstate nevidíte nič."

Na ktorom kanáli sa pri prepínaní zvyknete "zaseknúť" a pri akom programe ani nezaváhate a prepnete ďalej?

"Keď sa dostanem na kanál Spektrum, tak tam už väčšinou zostávam, sú tam zaujímavé prírodopisné filmy a dokumenty."

Aj pri tom hliviete?

"Áno, hliviem. Veď čo iné má človek robiť, keď sa díva na televízor? No a prepnem z každého programu, kde varia. Furt niekde varia."

Ako vnímate, keď sa na televíznej obrazovke objavíte vy a niekto vás prepne?

"Keď boli dcéry menšie, vždy, keď sa v nejakom filme objavila ich matka (Magda Vášáryová), okamžite prepínali na iný kanál. Ja som sa tak často v televízii neobjavoval, ale zrejme aj mňa prepínali. Chápem to, veď ani ja by som sa na seba nedíval."

S vašim dobrým priateľom spisovateľom Tomášom Janovicom chodievate občas do kaviarne, rozprávate sa, ale niekedy si aj spolu len tak pomlčíte. O čom si tak spolu zvyknete pomlčať?

"Keď človek mlčí, buď si myslí na svoje alebo nemyslí na nič. Ale dôležité je, že keď máte takého priateľa, tak mlčanie nie je trápne. Lebo mlčanie v spoločnosti iného človeka je veľmi nepríjemná vec. Máte totiž furt pocit, že by ste mali niečo hovoriť, lebo ten človek tam je. A keď máte pri sebe blízkeho človeka, nemusíte nič hovoriť a nič sa nestane. Ani doma pri manželke nemusím hovoriť, nevyžaduje to odo mňa, skôr naopak, ona je oveľa zhovorčivejšia ako ja."

Vaše dcéry študujú vo Viedni, manželka pôsobí ako veľvyslankyňa v Poľsku. Ako sa vám žije ako slamenému vdovcovi?

"Je to taký život, na aký si zvyknete - nakoniec si zvyknete na všetko, to je pravda. Ale na život slameného vdovca si zvyknete pomerne rýchlo, lebo prináša takzvané drobné výhody, ktoré postupne prekrývajú tú zásadnú nevýhodu, že je človek sám. Hoci ja vlastne nie som sám, veď dcéry sú často doma. Ale do istej miery sa nemusím prispôsobovať nejakému veľmi striktnému rodinnému režimu. Môžem si robiť, čo chcem."

Ako by ste definovali "človečenstvo" Jula Satinského?

"Mal schopnosť nielen v práci, ale aj v súkromí ľudí rozveseliť, urobiť im dobrú náladu alebo pripraviť im nezabudnuteľný zážitok."

Ako vás odchody Jara Filipa a Jula Satinského poznamenali, zmenili vás?

"Ak ma zmenili, tak som to ešte nepostrehol, lebo sú to pomerne čerstvé veci. A nie je to len odchod Jula a Jara, ale opustilo nás ešte ďalších pár výrazných priateľov. Človek síce má pocit, že je s nimi, kedy sa mu zachce, a možno aj častejšie, ako keď žili, ale na druhej strane určite to zanecháva stopy, poznanie, uvedomenie si, že veci sú konečné."

Po smrti Jara Filipa sa vám o ňom snívalo. Prisnil sa vám už aj Julo Satinský?

"Jaro sa mi prisnil niekoľkokrát, dokonca ešte aj teraz sa mi to občas stane. S Julom sa mi ešte nesnívalo. Zatiaľ."

Dostali ste prívlastok melancholický klaun, čo vy na to?

"Neviem, ja to o sebe netvrdím. Ja by som sa nijak zvlášť nechcel pomenovávať, ani ma to vôbec nezaujíma. Ako človek pôsobí, je vecou druhých, nie toho človeka."

Vraj pri nakrúcaní Sedem s. r. o. sú z vás vaše ženské kolegyne nervózne, svojím štýlom humoru ich dokážete zneistieť.

"Neviem, nepočul som o tom, čo ja viem?"

Konkrétne Oľga Feldeková.

"Feldeková? Nikdy mi nič také nedala najavo. A Vacvalová, to pochybujem. Tá je tak suverénna a skúsená profesionálka, nie je dôvod, aby bola pri mne nervózna."

Patríte tam k najpriebojnejším, ešte kým sa diváci smejú a tlieskajú, viete sa s vašou poznámkou a patričnou hlasitosťou trafiť do správneho momentu takmer vždy ešte pred ostatnými.

"Nie som nejaký zvlášť priebojný. To, čo tam hovorím, nemám doma pripravené a naučené naspamäť, aby som to tam recitoval, ale keď mi niečo napadne, tak sa to snažím povedať v tej chvíli, keď to treba povedať. A keď sa mi to nepodarí povedať v tej chvíli, tak väčšinou to už potom nepoviem."

Čo by ste povedali na to, keby zvyšok obyvateľstva Slovenska okrem odborárov, teda všetci, ktorí nie sú odborármi, štrajkovali proti štrajkovaniu odborárov?

"Neviem, ako by sa to dalo. Odborári majú silné páky. Štrajkovať má zmysel vtedy, keď to niečo ochromí. Pred pár rokmi sme štrajkovali my, divadelníci, ale nič to neochromilo, takže náš štrajk sa rozplynul do stratena."

Vidíte v Európskej únii nejakú vašu osobnú či profesijnú príležitosť?

"Ja tam už tých svojich možností nejak zvlášť nemám, akurát budem môcť cestovať bez pasu. Ani profesijnú šancu nevidím, lebo ja sa už ťažko môžem presadiť v cudzom jazyku. Pre mňa to už nie je príležitosť."

Máte vlastnú životnú filozofiu, v čo veríte, o čo sa snažíte?

"Nemám žiadnu špeciálnu filozofiu, stačilo by mi, keby stále platilo desatoro prikázaní."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.