odsúdený nebol ani raz, hoci je obvinený asi v jedenástich kauzách, medzi ktorými však už nie je najznámejší trestný čin zavlečenia (amnestia). Už len vzhľadom na túto kráľovskú anamnézu môžeme čerstvé rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I. smelo označiť za udalosť týždňa.
Odmietnutie žiadosti prokurátora o predĺženie Lexovej väzby sa pri najlepšej vôli nedá nijako originálne komentovať. Iba otázkou, ktorú už sformulovali všetci pred nami: Na koho sa má vzťahovať inštitút útekovej väzby, ak nie na toho, kto sa už raz útekom pokúsil vyhnúť trestnému stíhaniu??? Dôkazový stav je pri takejto histórii obvineného úplne nezaujímavý - kým nie je prehlásený za nevinného, existuje aj prezumpcia viny a teda aj úteku. Reči obhajcov, že pribudli dôkazy o Lexovej nevine, môžu byť relevantné pre zastavenie stíhania. Nie pre pokračovanie väzby.
Lexove kauzy sú už únavné a iritujúce. Neustále sa opakujúce zadržania a prepustenia navodzujú dojem bezprávneho štátu, kde spravodlivosť nemá síl dobrať sa k cieľu. Nechajme v zátvorke aktuálnu kauzu vraždy Róberta Remiáša, kde - celkom objektívne - môžeme hovoriť len o podozrení, skôr viac ako menej závažnom. V amnestovanom prípade zavlečenia malého Kováča či v niektorých ekonomických kauzách SIS je ale vina Lexu limitne blízka jednotke. Navzdory tomu všetky visia vo vzduchu a neschopnosť tohto štátu vynútiť si právo je desivá. Existovala napr. úplne regulárna a hladká cesta obísť deravé Mečiarove amnestie - senát Najvyššieho súdu mienil inak.
Hlavným problémom súdov však nie je nedostatočná podnikavosť či flexibilita vo výklade práva, ale akoby až odťahovanie sa od Lexových prípadov. Ešte za Čarnogurského ministrovania, ale na priamy popud Dzurindu, prijala vláda akýsi súbor opatrení na odstránenie "lexoprieťahov". Nejaká sudkyňa, ktorá ignorovala jeho kauzy priam manifestačne, bola dokonca diciplinárne potrestaná. Reálne výsledky však ani z tohto vzopätia neboli, v pamäti zostal iba Čarnogurského (asi posledný rozumný v jeho kariére) výrok o "nedostatočnej občianskej odvahe sudcov". To je už rok a pol a sme tam, kde sme.
Pravda je však ešte komplikovanejšia - hádzať tento marazmus paušálne na sudcov by bolo asi tiež nekorektné. Z opačného uhla je totiž faktom, že politizácia káuz zašla priďaleko. Isteže, Lexove delikty nemôžu byť nepolitické, keďže formovali tie najodpornejšie rysy celej epochy zvanej mečiarizmus. Verejný nátlak politikov, najmä KDH a SDKÚ, na justíciu však mohol vyvolať - a vyvolal - akúsi vzdororeakciu. U časti tých poctivejších a naivnejších arbitrov možno aj reálne obavy o nezávislosť. Keďže z ústavy je dané, že súdna moc nepodlieha exekutívnej moci, permanentného komentovania a verejných či zákulisných tlakov mali byť ušetrení. Ťažko sa to hovorí, pretože u časti sudcov je evidentné, že svoju nezávislosť si vysvetľujú úplne skreslene. Politici však mali ísť radšej dôsledne po legislatíve; napríklad zlý zákon o Súdnej rade, ktorý umožnil voľbu Harabina za predsedu NS (medzitým zrušená ÚS), prijali už pri plnom vedomí hlbokých problémov. Napokon, naporúdzi boli - a sú - aj radikálnejšie riešenia.
Neprípustné sú práve intervencie do živých prípadov - nech už nesú aj ceduľu Ivan Lexa. Dôsledkom je, že v tejto histórii už mediálna rovina politického boja prekrýva fakt, že došlo ku sprostým kriminálnym činom, za ktoré patrí spravodlivý trest. Aj nové vyjadrenia Lipšica a Palka ("kalvária pokračuje" a pod.) len prikrmujú atmosféru, v ktorej je už Lexa, aj premyslenou kampaňou advokátov, pomaly za obeť. Už pri vyššie spomínanom vládnom uznesení o urýchlení Lexových káuz sa nedalo nevšimnúť, že politici akoby úplne zabudli na stovky iných prieťahov, na ktoré tiež doplácajú nevinní občania.
Vzniká tak naozaj celkový dojem, že Lexa je určite aj gauner, ale koalícia sa mu tak náruživo venuje hlavne z bočných, prízemných, politicko-osobných motívov. Tu sa vnucuje aj iný príklad - Černáka. Z toho, že "z basy nevyjde", urobil sám Dzurinda vec osobnej prestíže. Až to skončilo pri trápnostiach okolo strkania sa na vleku a fundovaných právnych analýzach, že keby Černák požiadal o azyl v ČR, mal by celkom slušné šance.
Treba sa možno už zmierovať s myšlienkou, že Ivan Lexa, ktorý zaviedol do tajnej služby metódy podsvetia a zneužíval ju na zápas s politickou opozíciou, vyviazne bez trestu. Respektíve, čo je pravdepodobnejšie, horko-ťažko sa mu dokážu nejaké menšie ekonomické delikty. Len aby sa za ním ešte raz nezavrela zem. Lipšic sa totiž mýli, ak si nevie predstaviť, že ďalej ako do Juhoafrickej republiky sa už nedá ujsť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
