Východiská štátneho rozpočtu na r. 2004, koncepcia daňovej reformy a koncepcia sociálnej reformy sú dokumenty, ktoré by už mali povedať zásadné slovo do diskusie, či je druhý Dzurindov kabinet naozaj takým prototypom reformnej vlády, za aký sa všeobecne pokladá. V Európe a najmä v jazykovo najbližších Čechách získala totiž naša banda štyroch až akúsi superreformnú povesť. Len my však budeme povolaní povedať, či opodstatnene. My si totiž benefity reforiem ako celku vypijeme.
Aj bez analýzy je zrejmé, že chvála má racionálny základ - všetky tri projekty tendujú k vyššej efektivite i spravodlivosti, než je status quo. Napríklad zníženie zadlžovania štátu je mravné a ekonomicky správne, dokonca aj bez ohľadu na štruktúru škrtenia a strihov, keďže znižuje náklady na prevádzku štátu minimálne o úroky za splácanie pôžičiek. Dlhová služba v roku 2004 zožerie - podľa návrhu rozpočtu - 31 miliárd. Hneď by sa inakšie spievalo, keby tie peniaze boli využiteľné tu a teraz. Pre porovnanie - ročná splátka dlhu je suma s určitosťou vyššia, než bude slovenské saldo výťažnosti eurofondov a príspevkov do EÚ za prvé tri roky (04-06). Takisto je vysoko reformným počinom rovná daň - neexistuje zdravší rozvojový impulz, ako povzbudenie motivácie a aktivity. Motivačný tlak na opačnom konci pracovného trhu sleduje aj sociálna reforma, ktorá sa snaží o čo najvýraznejšie rozlíšenie medzi triedami aktívnych a pasívnych pasažierov.
To sú všeobecné charakteristiky - hrubé, ale nesporné. Na strane druhej, rozpočtová, daňová i sociálna koncepcia len pripomínajú, že ambície vlády nesiahajú vyššie, ako byť v slepej Európe jednookým kráľom. Respektíve - nie je ani jasné, či taká ambícia vôbec existuje. Realitou je totiž aj elementárny fakt, že Slovensko v postkomunistickom prechode je priestorom pre reformy omnoho komfortnejším a tvárnejším, než napríklad obrovskými odborárskymi výsadami spútaná Európa. Ak sledujeme vývoj v Nemecku či Francúzsku, kde systém "sociálneho štátu" očividne zvetráva (ale ešte zďaleka nekolabuje!), môžeme sa smiať nad tým, čo premiéri Schröder a Raffarin vydávajú za reformy. Spoločenský odpor, s ktorým sa oni zrážajú, je však neporovnateľný s cirkusovými podujatiami Ivana Saktora či vykrikovaním Roberta Fica. To sa vzťahuje už aj na pomery Čiech i Poľska, kde je rezistencia lobistov a korporácií, ťažiacich zo socializmu, tiež nepomerne silnejšia. Financminister Sobotka iba ohlásil reformu verejných rozpočtov, neskonale miernejšiu od našej, a odborár Štěch (senátor za vládnu stranu - ČSSD!) mu už odkázal, že "převrátí Prahu vzhůru nohama"... To sa žiada pripomenúť niektorým tuzemským analytikom a publicistom, ktorí sa idú pominúť už len od toho, ako "kefujeme" v reformách Čechov...
Ak pri obhajobe nového rozpočtu Ivan Mikloš tvrdí, že znižuje podiel verejných výdavkov na HDP a to je základné kritérium, ktoré sa ráta, my sa musíme pýtať, že prečo ide určujúca ťarcha úspor na konto reformných rezortov zdravotníctva a sociálnych vecí. Ak existuje centrálny úsporný plán, prečo obchádza rezorty dopravy, kultúry či pôdohospodárstva? Je zníženie deficitu len záležitosťou ministrov, ktorí už prišli s reformnou víziou, alebo celej vlády? Prečo sa vláda okúňa postaviť nátlakovým skupinám, ktoré jedna po druhej prichádzajú s požiadavkami na zachovanie privilégií (napr. exkluzívny dôchodkový systém pre policajtov a vojakov), absolútne si nevšímajúc zmenu filozofie? Alebo je zmena filozofie správy verejných financií len improvizáciou aplikovanou tam, kde sa nedvíha odpor? Takto zostáva princíp úspornosti iba heslom a na dôvažok sa zakladajú ďalšie nespravodlivosti.
Nedôsledný je aj náčrt sociálnej reformy. Zachovanie plošného vyplácania detských prídavkov, hoci v značne obmenenej forme, je nonsens. Tu pritom ani nejde o podľahnutie lobistickým záujmom, ale čistú zadubenosť. Jednoducho nie je možné v normálnom systéme vyplácať peniaze niekomu, kto ich nepotrebuje. Detské prídavky sú buď nástrojom štátnej sociálnej politiky a vtedy nad istou hranicou príjmov musí byť strop - ako pri všetkých iných dávkach. Alebo sú prídavky nástrojom štátnej rodinnej politiky a vtedy ich vyplácanie bohatším odmieta liberálna vláda z princípu, keďže rodinná politika sa rieši daňovými úľavami. Kombinácia úľav a plošného vyplácania, s ktorou prichádza Kaník, nemá vôbec žiadnu filozofiu. Je ústupkom koaličným socialistom typu Edit Bauer, ktorí sa desia predstavy, že by v štáte zostal niekto, kto nepoberá nejakú dávku. Najväčšia sranda je, že plošné prídavky nemajú ani vo všetkých štátoch únie.
Takže tak jednookí králi, ale pánboh zaplať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
