potom prešiel na hokej. V roku 1946 jeho športovú kariéru ukončil Voskovec. Opýtal sa ho: "Chceš športovať alebo hrať divadlo?" V roku 1945 nastúpil ako elév do Divadla satiry a o rok neskôr už kontroval na javisku Divadla Voskovca a Wericha. Trvalo to až do Voskovcovho odchodu. Potom pôsobil na scéne pardubického divadla a a v realistickom divadle Zdeňka Nejedlého. Od roku 1984 je členom činohry Národného divadla. Jozef Vinklář.
Vo filmoch vytvoril po vojne zopár chlapčenských postáv: "Nezbedný bakalář" (1946), "Nikola Šuhaj" (1947) a "Předtucha" (1947), potom viac postáv mladých mužov a študentov, napríklad v diele "Stříbrný vítr" (1954). Zaujímavé príležitosti získal v snímkach z obdobia vojny a okupácie: "Ročník jedenadvacet" (1957) a "Transport do ráje" (1962). V zrelom veku sa stal významným charakterovým hercom. Dlho ho režiséri obsadzovali do záporných a psychicky labilných narušených či povahovo pokrivených postáv: "Tam, kde hnízdí čápi" (1975), "Tajemství Ocelového města" (1978) a alkoholika v diele "Hadí jed" (1981). Zaujal v úlohe skladateľa Antonína Dvořáka v životopisnej kronike Františka Vláčila "Koncert na konci léta" (1979). Významný je aj jeho podiel v rámci televíznej tvorby, či už ako inšpektor Bouše v seriáli "Hříšní lidé města pražského, boxer Ticháček v "Byl jednou jeden dům", riaditeľ zo "Sanitky", vypečený taxikár a "Chalupáři". "Mnohí si ho zapamätali najmä ako cynického doktora Cvacha z kultového seriálu Jaroslava Dietla "Nemocnica na okraji mesta". Na jar dokončil režisér Hynek Bočan pokračovanie. Tentoraz bol scenáristom Jiří Hubač.
Aký máte vzťah ku Košiciam, alebo k východu Slovenska vôbec?
- Najmä v súvislosti s pravidelnými návštevami na tomto javisku. Kedysi sa konali divadelné festivaly, prehliadka českého divadla, hrali sme tu niekoľkokrát. Ale to bolo tak strašne dávno. A naposledy som tu pred zopár rokmi mal šnúru vystúpení. A mám tu stále veľa priateľov. Mojou dobrou kamarátkou je košická choreografka Boba Brella. Robila u nás v Národnom divadle inscenáciu, je šikovná. A viete, že krátko po vojne sme tu nakrúcali s režisérom Miroslavom Josefom Krňanským filmový prepis románu Ivana Olbrachta "Nikola Šohaj", ktorého scenár vznikol už koncom 30. rokov? Bývali sme v Košiciach.
Ovplyvnilo vás, že ste začínali v autorskom divadle Voskovca a Wericha?
- Samozrejme. Čerpám z toho veľmi veľa. Pretože ja som u nich strávil dva roky ako elév. Bol som strašne mladý, mal som sedemnásť a Voskovec s Werichom sa ku mne správali ako ku chlapčekovi. Takže začiatky to boli veľmi pekné. Werich sa priatelil s mojím otcom, ktorý mu ako murár opravoval dom. Rozprával mu o Amerike, otec jemu o koncentráku. Oni boli niečo ako perefektní pedagógovia, riaditelia a otcovia v jednom. Bol som nováčik a oni mi veľmi pomohli. Mal som veľké šťastie, že som sa na nich mohol chodiť pozerať. Nevynechal som jediné predstavenie, pokladám to za najväčšie šťastie môjho života, že som mohol s nimi chvíľku pobudnúť na jednej scéne. Že som mohol byť tým dvom ľuďom nablízku. Zaujímavé je, že sa o nich hovorí takmer ako o jednobunečných dvojčatách, ale v skutočnosti bol každý úplne iný.
Na blízku ste im aj teraz. Bývate na Kampe, kde má Werich dom.
- Najprv som býval v Sněmovní ulici, a to je tiež na Malej strane. Ale teraz bývam asi 50 metrov od jeho vily. Vlastne ten slávny dom ani nikdy nebola jeho vila, jednako tam býval Werich a chvíľu aj Voskovec a potom sa do toho bytu nasťahoval Vladimír Holan. Tam vlastne napísal najväčšiu časť svojho básnického diela. Takže tá vila bola slávna nielen tým, že tam žili Voskovec s Werichom, ale že tam potom žil a pracoval Vladimír Holan. Preto tam aj majú svoje busty.
Na Kampe sa necelý rok po povodniach urobil obrovský kus práce. Ale voda ešte stále zanechala stopy na omietkach niektorých barákov.
- Ja som mal šťastie, ak sa to dá povedať. Voda prenikla k nášmu domu cez záhradu od Vltavy. Priamo v dome vystúpila 2, 95 metra vysoko, necelých dvadsať centimetrov chýbalo a mám ju v byte. Zastavila sa tesne pod oknom. Ale môj kamarát, ktorý býva o poschodie nižšie, mal zatopené až po strop. A moja susedka, zberateľka umenia a mecenáška Meda Mládková, mala väčšiu smolu. Zničilo jej byt a odplavilo oknom niekoľko cenných diel od Kollářa. Ale musím povedať, že ľudia obrovsky pomáhali, pracovalo sa do úmoru a všetci sa snažili pomáhať. Dokonca môj priateľ, hokejový tréner Ivan Hlinka, mi telefonoval až z Omska, kde pôsobí a pýtal sa, či nepotrebujem peniaze. Priznám sa však, nepatril som k činorodým účastníkom odstraňovania tejto kalamity. Boli prázdniny, s mladším synom som prežíval leto na chalupe a starší mi posielal správy. Je pravda, že keď sa teraz povie Kampa, každý si predstaví tú spúšť. Ale môžem povedať, že už vyzerá takmer ako predtým, domy nadobudli svoju vonkajšiu podobu. Už sa to podobá na to, čo tam bývalo. A nechýba tam ani ľudský cvrkot.
Režiséri vás radi osadzujú do záporných úloh. Nezajedajú sa vám?
- V divadle to celkom neplatí. Nenájdete nikoho, kto by hral radšej Othella ako Jaga. Jago je zložitejší, bohatší. V kine, v televízii to platí. Keď dobre rátam, je to približne pol na pol, tak ako v živote. Nikto nie je iba stopercentný grázel, alebo len dobrák.
Česká televízia chystá pokračovanie legendárneho seriálu Nemocnica na kraji mesta. Onedlho sa teda opäť stretneme s vašim uštipačným doktorom Cvachom.
- Tvrdil som, že ak z Cvacha urobia prvoplánového námestníka ministra, alebo nedajbože ministra, tak ma tam neuvidia. V noci som sa prevaľoval, a tak mi zišlo na um: čo keby prišiel na to, že je sprostý, nemá na svoju profesiu a že študoval zbytočne?! Režiséra aj autora to celkom zaujalo a v scenári sa to odrazilo.
Ako?
- Nechajte sa prekvapiť.
Polepší sa?
- Kdežeby! Je síce neschopný, lež vecne má pravdu a pomenuje ju. Ostatní mu však v tej chvíli neveria, že ju má. Odíde a ostane za ním hádanka.
Kto ostane?
- Nové postavy v stelesnení Martina Dejdara, Báry Hrzánovej a Sašu Rašilova. Tie budú oživením.
Aký je rozdiel medzi televíznym seriálom a televíznou inscenáciou?
- Seriál je väčšia hrdlačina. Máte zaň viac peňazí, ale tiež sa dlhšie nakrúca. Aj dvanásť hodín denne.
Zato ohlas býva nebývalý.
- Nielen u nás. V Maďarsku a Juhoslávii "Nemocnicu" vysielali štyri či päťkrát. A v Nemecku dokonca ešte viac. Siedmy raz to vysielali v najmenej vhodnom čase o druhej poobede a mali asi 82-percentnú sledovanosť. Viem, že sa Nemci na pokračovanie tešia azda ešte viac ako my.
Čo vás čaká najbližšie?
- Začal som nakrúcať televízny seriál "Námestíčko". Napísal to rovnaký autor, ktorý napísal "Život na zámku". Ide o taký živočíchopis mestečka a jeho ľuďoch. Všetko sa odohráva na tom námestíčku a každý diel je vždy silným príbehom jedného domu. Inak začínam skúšať so šéfom nášho divadla režisérom Michalom Dočekalom Sanmuela Becketa, ktorý sa volá "Trapalova posledná páska". To je veľmi slávna 40-minútová hra o starom človeku, ktorý prostredníctvom starého magnetofónu bilancuje svoj život. Budem ju hrať v Národnom divadle. Zvláštnosťou je, že v prvej polovici príbeh odohráme ako činohru a v druhej polovici bude ten istý príbeh ako opera. A robím svoju veľkú inscenácii Richarda II.
Ste egoista?
- Musíte sa spýtať iných, ale nazdávam sa, že nie. Nikdy som nevrátil malú rolu, v ktorej takzvane slúžite.
Myslela som v súkromnom živote. Obe manželstvá s herečkami Janou Dítětovou a Ivankou Devátou sa rozpadli.
- Jednoducho neviem žiť s pristrihnutými krídlami. V istej chvíli som pochopil, že nie som ideálny človek pre manželstvo a dobrovoľne som si zvolil samotu. Hovorím o manželstve, nie o rodine. So synmi a vnúčatami mám krásny vzťah, trávime spolu prázdniny. Jednou z príčin, prečo pracujem, je, že to rodina potrebuje.
Čo priateľstvá, kamaráti?
- Viete, čo je zaujímavé? Nikdy som sám v sebe nerozriešil dilemu, či vzťah so ženou je pre mňa hodnotnejší ako kamaráti. Bez kamarátov neviem žiť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
