udalosti , čo sa to za posledné dni okolo mňa udiali. Ja, ešte v dorasteneckom veku, som len pred niekoľkými hodinami zažil nomináciu, ktorú vyslovil zväzový kapitán národného mužstva Slovenského štátu Vojtech Závodský. Zaradil ma medzi 11 hráčov národného mužstva na medzištátne stretnutie futbalistov 7. júna 1943 Slovensko - Chorvátsko. Prerátal som si, že v tento deň budem mať 18 rokov, 5 mesiacov a 20 dní. Ja, ktorý som začal s futbalom v Hanušovciach nad Topľou, kde nebol futbalový klub a ozajstný futbalový zápas na vlastné oči som videl ako 10-ročný v Užhorode, budem môcť zažiť v nedeľu métu každého športovca - obliecť si dres národného mužstva Slovenska. Je toho veľmi veľa a preto v skrátenej forme chcem spomenúť, čo som s futbalom prežil až k prvému štartu v národiaku a priblížiť svoj prvý medzištátny futbalový krst, čím som sa stal najmladším reprezentantom v histórii slovenského futbalu.

Prvé klubové futbalové roky

Ako 12-ročný študent slovenského štátneho gymnázia v Prešove po objavení nestorom žiackeho futbalového družstva ŠK Slávia Prešov pánom Štefanom Naháčom som sa stal členom klubu. Bolo to v roku 1936. Tento pán ma priviedol k Emilovi Biharymu, vtedy ešte aktívnemu futbalistovi a patrónovi mládežníckych celkov, ako "futbalové čudo". Na jeho otázku povedal som, že sa volám Miloslav Danko. Pozrel sa na mňa vyslovil vetu: "S takým dlhým menom nemôžeš hrať futbal." V tom momente sa pre mňa zrútil svet. Nemôžem hrať futbal! Bolo to pre mňa strašné a s trasľavým hlasom som sa spýtal na dôvod. Dostal som odpoveď: "Nezmestíš sa na plagát a preto budeš hrať, ale pod menom Milan." Zo srdca mi spadol kameň. Toto meno mi prischlo dodnes. Darmo ma doma volali Slávko podobne ako v Hanušovciach nad Topľou, Kecerovských Pekľanoch, kde sme istý čas bývali, menu Milan som zostal verný! Stal som sa oporou žiackeho družstva, aby som sa v roku 1938 dostal ako 15-ročný do družstva dorastencov pod trénerskú ruku práve Emila Biharyho. Zaujal som miesto v útoku na poste ľavej spojky. V ročníkoch 1939/40 a 1940/41 sme vybojovali dvakrát práve pod jeho rukou tituly dorasteneckých majstrov Slovenska. Bol to Emil Bihary zásluhou ktorého som sa dostal do ligového mužstva dospelých ŠK Slávia Prešov , na ľavé krídlo. Podotýkam, že som bol obojnohým hráčom a nebolo pre mňa problémom hrať aj na krídle pravom, ktoré obsadil môj spoluhráč z dorastu Gejza Šimanský. Na jar 1942 a on v jeseni toho istého roku. Mal som pevné miesto v mužstve, no vinou funkcionárov ma vylúčili v škole zo štúdia a tým som stratil rok, ktorý som využil v prospech futbalu, čo sa ukázalo v roku 1943. Začiatkom uvedeného roka ma z Prešova uniesol doslova tréner Daučík s perspektívou, že školu dokončím v Bratislave. Práve pobyt v Bratislave po ohlásení prestupu do ŠK Bratislava a futbalové tréningy mi dali strašne veľa. Bol som však ešte v dorasteneckom veku, keď ŠK Slávia Prešov prehrala prvé dva ligové zápasy s OAP 1:5 a Ružomberkom 1:6 a mne naparili trest 12 mesiacov. Malo to však krátke trvanie. Prišli s odkazom od Biharyho, aby som sa vrátil späť do Prešova, čo som aj urobil so súhlasom vedenia ŠK Bratislava s tým, že v júlovom termíne ohlásim nový prestup. Takže som mal odpustený trest a zasa som pomáhal materskému klubu vyťahovať gaštany z ohňa pre záchranu v lige.

Udialo sa to 30. a 31. mája 1943

Dňa 30. mája sme hrali v Prešove ligový zápas proti ŠK Bratislava. Prišiel nabitý reprezentantmi na čele s trénerom Ferdinandom Daučíkom, ktorý bol zároveň aj trénerom slovenského národného mužstva. O týždeň mal byť medzištátny zápas Slovensko - Chorvátsko, na ktorý už bola zverejnená nominácia hráčov. Zápas sme vyhrali 4:2, po ňom som sa stretol so súperovým trénerom, keď pri rozlúčke mi podal ruku, potľapkal ma po pleci a povedal: "Vidím, že si moje tréningy neabsolvoval zbytočne. No dúfam, že sa čoskoro stretneme." Neubehlo ani 24 hodín, keď pre ŠK Slávia Prešov prišiel od SFS telegram, aby vyslali hráča Milana Danka na prípravný tréning národného mužstva, ktorý bude dňa 2. júna 1943 na štadióne ŠK Bratislava. Držiac v ruke telegram s trasúcimi rukami som neveril vlastným očiam. Vybavili sa mi slová trénera - čoskoro sa uvidíme. Už po zápase myslel na moje pozvanie. V utorok na poludnie som odcestoval z Prešova do Bratislavy, kde ma nik nečakal a po márnom zháňaní nocľahu som sa vrátil na železničnú stanicu, kde som na lavičke strávil noc a odpoludnia som zamieril na štadión. Biletár pri vstupe pýtal odo mňa lístok. Darmo som povedal, že idem hrať, vysmial ma a preto som si sadol pred štadiónom na múrik, kde ma našiel tréner Daučík. Biletára okamžite dal vymeniť a pri krokoch do kabíny predstaviac ma potom ako "uja Danka z Prešova", mi povedal: "Máš všetko prepáčené, ale hraj tak ako v nedeľu, pretože inak pôjdeš do svojho valala osobným vlakom." To meno mi v Bratislave zostalo. Pri určovaní zostavy ma zaradil do "A" mužstva na ľavé krídlo, keď spojku hral Venutti. Už od začiatku zápasu som cítil, že to nebude dobre a tušil som, že mi ruže ako cudziemu nepokvitnú. Potvrdilo sa to po príchode do kabíny. Keď ma spolu s Pažickým určil do "B" mužstva. O pocitoch sa nezmieňujem, mal som však šťastie, pretože vedľa mňa hral na spojke Tegelhoff. S tým sme za 10 minút "A" mužstvo poriadne pocvičili, strelil som gól spoza šestnástky a z toho istého miesta nastrelil brvno a to bežala ešte len 10 minúta. Vtedy tréner Daučík stojaci pri čiare dal pokyn rozhodcovi Bartečkovi, aby zastavil hru a vyriekol slová: "Danko a Pažický do "A" mužstva, Vysocký a Bolček do "B" mužstva." Ľutoval som ich, že dovtedy sa k lopte nedostali a boli to stále krídla národného mužstva. Po zápase bola nominácia a upozornenie trénera, že zostávam v Bratislave. Spýtal som sa, či mám zasa spať na železničnej stanici. Vedenie SFS nezažilo takú hanbu ,no aby to nebolo také zlé som ho upokojil, že do nedele som si už zaistil ubytovanie v hoteli "U Blahu" (Krym), pretože som veril, že ma do mužstva zaradí.

Denne som trénoval, pretože moje rekvizity počas pobytu v ŠK Bratislava boli odložené. Hltal som novinové články a čítal program zápasu, najmä vyjadrenia trénera reprezentácie. Práve z programu zacitujem jeho pripomienky k zápasu, kde hovoril, že na ľavé krídlo počítal s Luknárom, ale jeho forma nie je v poriadku: "Preto na toto miesto staval som tak ako i na pravé krídlo tvrdého, bojovného a mladého borca; výber napadnul mi v poslednej chvíli na prešovského "Danka", ktorý sa bezvadne uplatnil proti ŠK Bratislava." Spomínal aj zaradenie Pažického a končil túto časť slovami: "Spolu s Dankom bude v medzištátnom zápase proti Chorvátsku najagilnejším hráčom nášho mužstva a tým aj naše milé najväčšie prekvapenie." Ďalej bola zmienka o hráčoch nominovaných do základnej zostavy. Mne sa ušlo nasledujúce: "Danko je najmladší náš reprezentant, od ktorého očakávam mimoriadny elán, tvrdosť a rýchlosť. Tieto vlastnosti budú pre neho bezpodmienečne potrebné proti tvrdému pravému obrancovi Brozovičovi. Keď bude mať spracovanú loptu, môže sa ho snažiť individuálnym spôsobom obísť, lebo veď je od neho neprimerane pohyblivejší. Preto sa mu toto môže aj dobre dariť, ale nesmie to preháňať. Nesmie behom zápasu zabúdať na taktické prihrávky a kombinácie k čomu má tiež dostatočné vlohy.

Pred a po prvom zápase

Pred samotným zápasom nebolo sústredenie hráčov. Zraz bol v nedeľu predpoludním na štadióne, odkiaľ sa nominovaní hráči presunuli na Železnú studničku výletné to miesto Bratislavčanov, kde bol spoločný obed, predzápasová porada, odpočinok a návrat na preplnený štadión, kde bola vtedy rekordná návšteva vyše 20 000 divákov. Úžasný bol pocit pred vstupom do kabíny, kde pre každého hráča bol pripravený dres, trenírky a štulpne. Už vtedy, keď som tieto relikvie zobral do rúk, mi z očí vypadli slzy nehovoriac o slzách, ktoré sa mi doslova liali pri počúvaní našej hymny. Samotný zápas mal aj svoj úvod v kabíne, kde vstúpili povzbudiť nás traja ministri. Po predstavení hráčov pri mne ako najmladšom sa pristavili, pýtali sa ma, čo a ako a vtedy som si vybavil, že ma museli prijať na školu, z ktorej ma vylúčili. Musel som sľúbiť, že dám gól a pretože som nebol taký chudobný, aby som to nepovedal, tak samozrejme, že som to sľúbil. Oni dodržali podobne ako aj ja dané sľuby. Ešte sme ani dobre zápas nezačali a prehrávali sme od 2. minúty 0:1, keď náš nepozorný brankár Gogol pustil "šúranú" loptu medzi nohami do siete. Hneď na začiatku sa zranil Venutti a nahradil ho po prestávke Tegelhoff, čo bolo v môj prospech. Hru sme mali v rukách až do 34. minúty, keď sa mi podarilo trafiť roh Glaserovej bránky a bolo vyrovnané 1:1. Hneď po otvorení hry som samostatným únikom vytiahol brankára, ktorý opustil svoje miesto a prihral som na päťke stojacemu Pažickému, ktorý netrafil do prázdnej brány a tresol loptu do bočnej žrde. Kým sme sa spamätali, dostali sme zase "zásterou" chytateľný gól a vzápätí za pomoci nášho brankára tretí a bolo po zápase. Prehrali sme 1:3, no nezdržal sa náš najstarší hráč Porubský, keď povedal, že s Reimannom, ktorý sedel na lavičke, by sme boli zápas určite vyhrali. Hneď po stretnutí bola nominácia na zápas o týždeň v Bukurešti proti Rumunsku. Z mužstva vypadli brankár Gogol a Pažický. Osobne som bol veľmi šťastný, že mne sa prvý štart v reprezentačnom drese vydaril a vyslúžil som si nomináciu na medzištátny zápas v Rumunsku. No najkrajší pocit som mal vtedy, keď som v utorok ráno sedel v riaditeľni tej školy, z ktorej som bol vylúčený a riaditeľ, ktorý to podpísal, musel skloniť hlavu a mohol som v štúdiu pokračovať.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.