hre pod košmi povedať veľa poučného. Nielen o súčasnej, ale predovšetkým o minulej, veď je bezkonkurenčne posledným mohykánom v Košiciach a jedným z najstarších žijúcich veľkých funkcionárov na území bývalého Československa. Nakoniec, Otto Povolný plných 43 rokov svojho života zasvätil funkcionárskej činnosti, takže tento pekný kolektívny šport popri zamestnaní znamenal pre neho takpovediac chlieb každodenný. Raz bol veľmi chutný, inokedy nepríjemne tvrdý, ale pre lákavosť, krásu, rušné a nezabudnuteľné chvíle mu daroval všetok svoj voľný čas.

V súčasnosti ho stretnete dvakrát v týždni v košickej kaviarni Slovan medzi dlhoročnými priateľmi, ale i na každom čo len trochu významnejšom stretnutí. Srdce by ho veľmi zabolelo, keby chýbal v hale a nesledoval streleckú parádu, spŕšku košov, či akcie, ktoré dvíhajú zo sedadiel. Pochopiteľne, nech je kdekoľvek, reč sa zvrtne vždy na basketbal. Počúvať jeho výpoveď je ako vkročiť oboma nohami do histórie, do ktorej sa tiež zapísal výraznými písmenami. Napokon, stojí za to počúvať ho a oživiť si spomienky z minulosti, lebo darmo..."Svoju funkcionársku kariéru som začal na Gymnáziu Kováčska 28 v štyridsiatom ôsmom, ako športový referent. Krátko na to mi ponúkli funkciu vedúceho družstva žien Jednoty Košice, ktoré sa pod vedením trénera Breznického prebojovalo do I. celoštátnej ligy. Neskôr som sa stal tajomníkom celého oddielu známeho s názvami Jednota, VSS i ZŤS Košice. Niekoľko rokov som bol tiež členom výboru TJ VSS, krátko pracoval aj v Lokomotíve, postupne ma zvolili do vyšších basketbalových orgánov mestom a krajom začínajúc, Bratislavou pokračujúc a na celoštátnej úrovni Prahou končiac." Ani nás neprekvapuje, že pri rôznych telovýchovných slávnostiach ocenili jeho dobrovoľnú a nevšednú činnosť mnohými vyznamenaniami. Skrýva sa za nimi veľa úsilia, o ktorom teraz hovorí s úľavou a dobrým pocitom... "Rád si spomínam na mnohých spolupracovníkov a priateľov funkcionárov. Napríklad na Paľa Andreánskeho, ktorý ma zaúčal do tajov tejto činnosti, ale aj na Dzurovčina, Broniša, Toporčáka, F. Nováka, K. Neupauera, Dr. Vatru, Ing. Gacíka, Kédu, Bajusa, Lukáča, G. Bauernebla, Szepešiho, Ing. Beninghausa, Miklera, Solára a mnohých ďalších. Nezabúdam ani na našich lekárov MUDr. Zapatického, MUDr. Mišleyovú, MUDr. Kártika, MUDr Klímu a MUDr. Bohuša, ktorí s veľkou odbornosťou a zápalom sa starali o zdravie našich hráčov a hráčok." Pred očami sa mu často odvíja nejeden pútavý moment ako nevšedný film pod košmi. "Nečudujte sa, lebo som zažil veľa nezabudnuteľných chvíľ počas majstrovských i priateľských zápasov s hráčmi Kudrnáčom, Krenickým, Hluchým, Smolenom, Kelemenom, Kavkom, Lenártekom, Ivanom Rosívalom, Bombicom, J. Bauerneblom, Sahlicom, Kašperom, Pavlíkom, Tomášom, Malcherom, Andreánskym, ale i ďalšími. Veď za tie desaťročia ide o stovky zapálených, basketbalu oddaných hráčov, nefalšovaných amatérov, ktorí svojimi výkonmi vedeli často zaplniť starú športovú halu, v ktorej sa tiesnilo 3 4 tisíc divákov! V I. lige i na medzinárodnom poli dosahovali vynikajúce výsledky, mnohí z nich sa stali aj reprezentantmi. Žiaľ, z rozhodnutia vyššieho telovýchovného orgánu prešli mužské zložky pod strechu VŠT a VSŽ Košice, my sme spolu s Lokomotívou dostali pod patronát ženské. Čas ukázal, že toto rozhodnutie prirodzenému vývoju basketbalu viac poškodilo, ako pomohlo." Po takomto šalamúnskom kroku sa mnohí na O. Povolného pamätajú už len ako na ženského funkcionára. "Približne 20 rokov som sa staral iba o výchovu a zveľaďovanie ženského basketbalu. Nedá mi nespomenúť na ťažké začiatky, keď hráčky Šimonyiová, Dulovičová-Berciková, Kavková, Lenárteková, Šostáková, Kudernáčová, Pásztorová a po nich ďalšia generácia Adamcová, Vařeková, Nagyová, Konopková, Žuffová, Hanová, Dzesatniková, Bieleková, sestry Rojkové a mnohé ďalšie sa snažili vydláždiť cestu pre krajšie roky. Začínajúc sezónou 1978/79 sa družstvo žien natrvalo zapísalo do I. ligy a postupne sa prepracovalo medzi najúspešnejšie kolektívy v bývalej ČSSR. Naše celky tvorili predovšetkým vlastné odchovankyne, ktoré doplnili najmä reprezentantky z iných miest, takže naša výkonnosť stúpala stále vyššie. V posledných rokoch federácie bola u nás v oddieli starostlivosť o ženy na takej vysokej úrovni, že nás mnohí považovali za poloprofesionálov. Mnohí súčasní funkcionári tvrdia, že v minulosti sme získavali ľahšie finančné prostriedky, lebo nám pomáhala telovýchovná jednota, prípadne fabrika. Aká však bola realita? TJ na našu činnosť pokryla iba časť nákladov, VSS po veľkých bojoch poskytli zamestnanie v najnižších triedach, pričom rozdiel platu museli hráčkam a trénerom zabezpečiť

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.