vyústenie situácie. Prítomní sú talianski turisti, upätý nemec s troma deťmi, nervovo labilné dámy, novinári bažiaci po senzáciách, či majiteľ miestneho výčapu, ktorý zvedavci s radosťou navštevujú. Všetci zúčastnení ale prišli v prvom rade prejaviť lásku k blížnemu...
Už dnes (17.júna) máte možnosť v priestoroch filmového klubu Veritas na Dominikánskom námestí navštíviť zaujímavé študentské predstavenie "poloprofesionálneho" súboru sídliaceho na Základnej umeleckej škole, Bernoláková 26 v Košiciach. Tentoraz je scenár i téma prestavenia mierne obtiažnejšia, ale mladí ľudia sa ju pokúsili zľahčiť a priniesť plnohodnotný umelecký zážitok prameniaci z kritiky spoločnosti, ktorá je aktuálna stále. Ide o hru Leonida Andrejeva, známeho ruského dramatika, ktorej predlohu použil aj Martin Hollý vo filme Balada o siedmich obesených a u nás bol jednu dobu pre svoju ostrú kritiku aj neuverejňovaný. "Táto hra bola v talóne asi desať rokov," hovorí režisérka predstavenia Eva Grohová. "A teraz konečne tento kolektív na ňu dozrel. Je to hra, ktorá bola napísaná takmer pred sto rokmi, ale jej idea je aktuálna i dnes. Zobrali sme si zopár modelov fungovania každej spoločnosti, pretože z tých najstrašnejších vecí sa robí atrakcia." Podľa jej slov sa v nej hovorí:"O manipulácii s ľuďmi, o tom ako človeka peniaze donútia hrať divadlo na najkrajšie ľudské city. Ale aj ľudia, ktorí by mali tieto city prežívať prichádzajú na miesto činu len za zábavou. Smrť pre nich znamená len vidieť niekoho iného umierať a nie mu nejako pomôcť. Všetky akcie na pomoc stroskotávajú pri zistení, že my sa dobre bavíme, my ešte žijeme. Tak prečo by sme nemohli bezstarostne žiť ďalej."
Napriek tomu, že by sa mohlo zdať, že ide o hru nadmieru náročnú, práve svieže študenstké poňatie z nej urobilo zvládnuteľný umelecký kúsok a na jej odľahčení sa podieľal v prvom rade humor, ktorý by sa aj podľa režisérky dal klasifikovať ako: "Študentská recesia, pretože to nie je klasicky poňatá hra, nie sú tam postavy, ale skôr typy. Scenár bola jedna vec a jeho realizácia druhá, i keď myšlienka ostáva. Všetky nápady, repliky, a gagy sú výtvorom študentov." Samotní hlavní predstavitelia sa k svojmu výtvoru stavajú s rovnakou vážnosťou avšak okorenenou radosťou so vzájomnej spolupráce, ktorá častokrát priniesla pri skúškach veľa zábavy. Nechýbala ani štipka dvojzmyselnosti, ktorú si Róbert Matius, inak dušpastier a teda predstaviteľ duchovenstva vysvetľuje po svojom. "Proste som raz taký, čo už mám robiť. Okrem toho sme všetci mladí a krásni ľudia, tak prečo nie." A režisérka dopĺňa: "Čistému je všetko čisté. Takže všetky dvojzmysly, ktoré vznikli sú len v jednom význame i keď niekto iste nájde aj ďalší."
Spolupráca kolektívu fungovala vynikajúco i keď niekedy bolo problémom časovo sa zosúladiť. Ako hovorí Eva Grohová: "Oficiálne sa mi so súborom pracovalo veľmi dobre. Neoficiálne to boli samé meškania, problémy týkajúce sa školy, absencie... Ale aj tak obdivujem, že dokážu v termíne koncoročného meškania a stresov podstúpiť túto obetu, ktorou v konečnom dôsledku posledné skúšky vlastne aj sú." Predstaviteľ nemeckého turistu, Jano Luterán, pohotovo reagoval slovami: "Nie je majstrovstvo hrať divadlo, keď má človek naštudovaný scenár, keď ľudia chodia presne na skúšky... Majstrovstvo je, keď sa vždy hrá päťnásť minút neskôr, keď nikto nevie text a keď niekto hrá za štyroch. To je vrchol herectva, ktorý predstavujeme." A či návštevníci predstavenia v tejto hre objavia svoje vlastné zlé vlastnosti a nájdu sa v nej? "Určite sa v nej nájdu a mali by sa v nej nájsť, tak ako sme sa v nej našli aj my, lebo všetci sme "len" ľudia," hovorí "policajt", Briňo Fričovský.
Komické poňatie vážnej klasiky je podľa režisérky výhodou, lebo: "Aj vážne veci sa dajú povedať cez smiech. A bola by som veľmi rada, keby na konci predstavenia ostali ľudia takí stuhnutí, ako my v štronze, a potom si povedali: Preboha! a osvieti ich poznanie, že láska k blížnemu má mnoho podôb."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
