Göteborgu, Kodani získava nepochybne takýto prívlastok aj grécky Solún. Terajšie stretnutie vrcholných lídrov malo pritom až dva "historické" atribúty - šéfovia vlád dostali k rukám a podporili návrh európskej ústavy, ktorá je sama osebe míľnikom. A po druhé, na celom podujatí sedeli prvýkrát od začiatku do konca aj premiéri a ministri ZV kandidátskych krajín.
Zväčšujúci sa význam summitov, vyjadrený bombastickými titulkami, je odrazom zrastania Európy, ktoré sa deje v nesmierne akcelerovanom tempe. Nejde ani o samotné rozšírenie, čo je pohľadom zo Slovenska proces výhodný a pozitívny (hoci diskusia by mohla byť nekonečná - nebola temer žiadna). Významotvorná je najmä hĺbka integrácie. Voľné európske spoločenstvo tovarovej výmeny, obchodu a pohybu osôb, kapitálu a služieb, sa pred očami mení na nadštátny útvar s vlastnými výsostnými znakmi štátu.
Toho zatiaľ najjasnejším, listinným dôkazom, je práve euroústava. Základné zákony, ktoré vymedzujú deľbu moci, pôsobnosť inštitúcií, vzťahy medzi inštitúciami navzájom, povinnosti a práva občanov, atď, majú iba štáty. V Solúni sa eurolídri definitívne zhodli, že ústavu bude mať aj Európa. Zároveň hovoria, že únia nebude štátom ("superštátom" - čo je to isté). Hovoria to do nohy všetci - aj Francúzi, aj Nemci, ktorí ženú veci najviac. Načo potom ústava? Doteraz boli vzťahy v EÚ usporiadané zmluvným spôsobom - maastrichtská, amsterdamská, niceská. Medzinárodná zmluva je klasický spôsob usporiadania medzi štátmi, ústava je najvyšší zákon - vnútroštátny. V histórii neexistuje vo svete precedens, že by jednu spoločnú ústavu mali dva samostatné štáty. Tým nie je ešte povedané, že euroústava musí byť niečo z princípu zlé, povedané je iba toľko, že politici zavádzajú.
Dokument, ktorému štátnici v Solúni požehnali, nie je, samozrejme, konečný. S vysokou pravdepodobnosťou prejde rozsiahlymi zmenami na medzivládnej konferencii (MK), ktorá začne na jeseň (to je pracovná verzia summitu). Prezident Konventu, ktorý ju pripravil, Giscard d°Estaing síce šéfov vlád zaprisahal, že nech na "kompromis", čo sa rodil rok a pol, nesiahajú. Je to však nereálne. Okrem Francúzov a Nemcov každému čosi v 200-stránkovom elaboráte nevyhovuje. Princíp nepustí - neexistuje taký kompromis, ktorý by nasýtil 25 rôznofarebných vlád, zastupujúcich 25 štátov rôznej ekonomickej sily, veľkosti, kultúry.
Na MK sa zúčastní aj Slovensko - spolu s ďalšími kandidátmi, hoci plnoprávnymi členmi ešte nebudú. To je záruka zo Solúne, ktorá ale bola povinnou jazdou súčasných členov. Dzurinda - podobne ako rovnako "významní" kolegovia - vyjadril spokojnosť s tým, že "SR možno ešte otvorí niektoré otázky". Z vecnej stránky trápi Slovensko zloženie EK podľa návrhu ústavy. To je problém všetkých "trpaslíkov", keďže od roku 2009 by mala mať EK opäť iba pätnásť komisárov. Teda presnejšie - 15 komisárov s hlasovacím právom a ďalších 10 prísediacich. Tí by mohli diskutovať, ale nie už hlasovať. Strach menších a menej vplyvných, že v cykle rotácie plnoprávnych komisárov budú znevýhodnení, je pochopiteľný. To, že by napr. Nemecko zostalo na dve hodiny bez hlasovacieho práva, si nedokáže predstaviť asi nikto. Slovensko v tejto situácii - aj dva roky - si vie predstaviť každý.
Všimnime si ale absurdum, ktoré pomenoval rakúsky kancelár: Ak tam už tí desiati "pomocní" budú sedieť, prečo by nemohli práve hlasovať? Kde je problém? Keď sa v Nice prijala zásada, že počet komisárov bude nutné po rozšírení znížiť, korunný argument znel, aby sa Komisia neprebyrokratizovala a zostala akcieschopná. Návrh ústavy teraz zvestuje, že byrokratická zostane (všetci "asociovaní" komisári majú nárok na úradnícky aparát, rovnaké platy, všetko), ale deľba rozhodovacích práv nebude spravodlivá. To je typická podoba eurokompromisu: malé štáty zásadne nesúhlasili s "čistou" 15-člennou komisiou, takže za ústupok "veľkým", že umožnia vznik prezidenta, bude Komisia aj 15-členná, aj 25-členná. A z druhej strany: prezident síce bude, ale bez zamýšľaných kompetencií. Čiže prezident-neprezident. Princípy, ktoré pôvodné zámery sledovali, teda odbyrokratizovanie EK a politická hlava EÚ, sa nenaplnili. Ale zrodil sa kompromis...
Všetci vyjadrujú akúsi podmienenú spokojnosť, ale ústava EÚ predložená Giscardom je dokument zlý od začiatku do konca. V prvom rade preto, lebo je neprehľadným elaborátom, a nie jednoduchým textom, ktorému porozumie každý. Hoci zo Solúne odchádzali eurokoryfeji v nálade, o konečnú verziu sa povedú ešte také spory, že Irak bol len čajovým odvarom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
