a spoločenských neprávostí, nepoznajúci zmierlivosť, prichádzajúcu s vekom. Osobnosť i samorast. Hovorí sa, že s Jiřím Krejčíkom, ktorý vo štvrtok 26. júna oslávi svoje 85. narodeniny, sa dá i v mnohom nesúhlasiť, ale vždy stojí za to si vypočuť, čo hovorí.
Klasik českého filmu bol vždy aktívny i vo veciach verejných. Prejavuje sa v ňom dokumentarista, ktorý by podľa neho mal odhaľovať pravdu a skutočnosť, a teda aj rozpory spoločnosti. Známy je predovšetkým ostrý Krejčíkov protest spolu s Věrou Chytilovou a ďalšími proti privatizácii Barrandova. Jeho povzdych, že "český film je mrtvý", sa našťastie nenaplnil, aj keď film bojuje podľa neho v "dravom šoubiznise súčasnosti".
Pri preberaní ceny za celoživotný prínos českému filmu v roku 1999 podpichol: "Český lev mi bol nepochybne udelený za diela, ktoré som vytvoril v totalitnej minulosti. O to viac je mi ľúto, že nová doba, ktorú sme tak spontánne vítali, mi nedokáže poskytnúť žiadnu príležitosť na sfilmovanie tém inšpirovaných súčasnosťou". Jeho, síce ocenený, dokument Maturita v novembri mal byť celovečerným filmom a na premiéru si počkal desať rokov. Ponovembrová Krejčíkova filmografia tak obsahuje niekoľko dokumentov a televíznych inscenácií, ako napríklad Čapkov apokryf Svätá noc či nedávno uvedená komédia Dedičstvo slečny Innocencie.
Krejčík zosobňuje peripetie českej kinematografie minulého polstoročia. Pri filme začínal za vojny ako štatista na Barrandove a s réžiou potom u výrobcov kultúrnych a reklamných filmov. V krátkom filme pokračoval i po vojne. Cestu k hranému filmu mu otvoril nerudovský Týždeň v tichom dome. Vrcholom v tomto tvorivom období, kam patria tiež filmy ako Svedomie alebo Morálka pani Dulskej, bol jeho Vyšší princíp z doby heydrichiády. K situácii po februári 1948 podotkol, že bolo niekedy ťažšie niektoré filmy nenatočiť ako natočiť. Banícky opus Nad nami svitá alebo Frona o kolektivizácii poľnohospodárstva patria medzi tie, za ktoré sa hanbí. Svoj zmysel pre komédiu predviedol v humornejšie ladených filmoch z rokov šesťdesiatych. K najlepším patria Svadba ako remeň s Vladimírom Pucholtom alebo Penzión pre slobodných pánov, v ktorom vystrájalo trio Josef Abrhám, Iva Janžurová a Jiří Hrzán.
Krejčík, známy svojimi konfliktmi, bol postihnutý mnohými zákazmi v rôznych štádiách rozpracovania filmov. Za normalizácie sa odmlčal až do roku 1979, keď natočil Božskú Emu. Svoj posledný celovečerný film - satiru Predavač humoru - natočil pred 19 rokmi.
O Krejčíkovi sa tradujú legendy o jeho urputnosti a režijnej nekompromisnosti. Býva dokonca osočovaný, že brachiálne napadá hercov. Podľa nálady s fámou súhlasí, inokedy ju vyvracia: "Hercov neškrtím ani nefackujem, ale ako máte byť v pohode, keď vám to pred očami ničia?" Vôbec vraj nevie, ako tie povesti vznikli a prehlásil, že násilie robil len na sebe - zo zúfalstva si raz na sebe roztrhal košeľu. Na každej legende je však trocha pravdy. Jiří Sovák krásne spomínal, ako Krejčík zúril, bil sa, vystrájal pri natáčaní, hádzal predmetmi, hulákal a naháňal ľudí, ktorí mu liezli do záberu. Podľa neho je to zvláštny druh blázna, ale fanatik práce a veľký umelec.
Pritom si Krejčík sám vyskúšal, aké to je byť režírovaný. Ako herec sa objavil napríklad v Menzelových Slávnostiach snežienok alebo v Hřebejkových Pelíškoch. Krejčíkov pracovný prístup každý nemusel pochopiť, a tak sa dodnes nielen herci delia na tých, ktorí ho milujú, a na tých, ktorí ho do smrti už nechcú vidieť.
Autor: kla
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
