nevedeli sa výletu dočkať.
Najviac sa tešila malá Janka, útle dieťa zo sociálne slabej rodiny. Neradostné detstvo malo toto šikovné a múdre dievčatko. Otec, ťažký alkoholik, prichádzal domov iba zmlátiť ženu a sedem potomkov. Jej matka celé dni nadávala a riedila si okenu cez starý chlieb, ktorý museli detváky zbierať po kontajneroch. Malá Janka poznala len zápach alkoholu, riedidiel, bitky a rasovo motivované pokriky. Raz jej otec doniesol hračku, ktorú kdesi ukradol, ale starší súrodenci bábiku roztrhali v následnej ruvačke.
Proste, život sa s malou, múdrou a krásnou Jankou neondial. Nečudo, že sa na výlet zo všetkých deťúreniec tešila najviac.
Kráčajú detičky hore brehom, džavotajú ostošesť. Už ich aj nožičky bolia, vidina veže ich však ženie vpred. Odmenou im je zakrátko pohľad na chátravejúcu konštrukciu, ktorá sa pyšne týči nad vetvy stromov.
Sto schodov a deti sú hore. A vtedy... Janka, šikovné a bystré dievčatko, skričala natešene "tam je naša škola" a všetkých tridsaťpäť zmagorených postavičiek sa rozbehlo na južnú stranu vyhliadky. Stará veža sťažka vzdychla, prudký náraz nevydržala. Puk, puk, puk, pukli tri nity, ktoré držali zábradlie. Pomaly, uvážlivo sa prevážilo do hlbiny, obdivný detský džavot sa zmenil v jačavý krik. Čo šikovnejšie, zachytili sa a viseli nad priepasťou. Menej zdatné dole hlavou padali.
Padali a vrešťali, padali a vrešťali, dopadli a stíchli.
Zo pätnásť ich však stále ešte hore zostalo. Des im tváre zbelel, ruky sa kŕčovito zábradlia držia, hlas sa im v jakot zmenil.
Náhodní turisti okamžite na pomoc priskočili, lež veci po pravde nepomohli, iba čo vežu na stranu ešte viac nachýlili. Zhrozené učiteľky, ktoré zaostali, sa na nižšom podlaží vyklonili, by im ten pohľad na veky v pamäti utkvel. O skaly roztrepané telíčka dole, rev nad ich hlavami.
Vytučené učiteľky však nevedomky ešte väčšiu drámu spôsobili. Obrovské zhrdzavené šrúby, ktoré celú vežu istili, sa pod ťarchou lámu. Pink, pink, pink, povoľujú jedna po druhej a ťažká konštrukcia sa s hukotom rúti k zemi.
Tam s rukami nad hlavou reve o život tehotná mamička, ký parom ju tam hnal, bo kovová konštrukcia ovešaná metajúcimi sa detvákmi jej na hlavu čochvíľa pribije.
A kočíky, zoradené takmer ako na poprave, ktoré nudiace sa ženušky z klubu prvorodičiek na vrchol vyvliekli, no mohol by ten sen zla pekne pokračovať.
A z tej krvavej masy, čo pod vežou vznikla, trčí útla nôžka, od telíčka odtrhnutá. Patrí malej Janke, múdrej a šikovnej, čo sa najviac na výlet tešila, lebo život sa s ňou veru dovtedy neondial.
A nielen s ňou.
Autor: Peter B. DOKTOR
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
