postaral až biskup z mesta Derry v roku 1692. V sedemnástom, ale i osemnástom storočí však nevzbudil veľký záujem ľudí a tak sa o ňom v ostatnej časti krajiny prakticky vôbec nevedelo. Zmena k lepšiemu prišla až o niekoľko desaťročí neskôr, keď Obrov chodník zakreslili a začali skúmať členovia Dublinskej spoločnosti a britskej Kráľovskej spoločnosti. Vedci sa snažili prísť nato, ako toto nezvyčajné prírodné dielo mohlo vzniknúť a poskytli hneď niekoľko teórií. Podľa istého "mudrca" to bol skamenený bambusový les, iní sa domnievali, že kamenná cesta je výsledkom kryštalizácie minerálov z morskej vody.
Miestni ľudia spájajú chodník s legendami o slávnom írskom obrovi Finnovi Mac Coolovi. Podľa jednej verzie MacCool začal stavať túto cestu, aby sa mohol dostať na hebridský ostrovček Staffa, kde žil jeho úhlavný nepriateľ Finn Gall. Do morského dna vtĺkal kamenné stĺpy a keď prácu dokončil, bol natoľko unavený, že sa už nezmohol na útok a vybral sa naspäť do Írska, aby si oddýchol.
Keď Finn Gall zbadal obrovský chodník, pustil sa po ňom za MacCoolom. Vnikol do jeho domu, no MacCoolova žena mu nahovorila, že spiaci obor je len jej najmenšie dieťa. Keď si Gall predstavil, aký veľký by potom musel byť otec dieťaťa, naľakal sa, utekal naspäť domov a vytrhával za sebou stĺpy, aby chodník nemohol MacCool použiť. Ďalší príbeh hovorí, že MacCool staval obrovskú cestu pre krásnu obryňu z ostrova Staffa, aby za ním mohla dôjsť, alebo že je to spoločné dielo írskych a škótskych obrov, ktorí chceli týmto chodníkom spojiť obe krajiny.
Vedecké stanovisko je však omnoho prostejšie. Počiatky zaujímavého útvaru siahajú do starších treťohôr, keď existovala súvislá pevnina spájajúca dnešné Írsko, Škótsko, Grónsko a Severnú Ameriku. Toto rozľahlé územie vtedy pokryla vrstva čadičovej lávy. Lávové príkrovy dostali spoločný názov Thulská sopečná plošina. S postupným rozpínaním Atlantického oceánu časti tejto plošiny poklesli pod morskú hladinu a len jej zvyšky ostali roztrúsené na jednotlivých pevninách.
V tejto sopečnej hornine začali následne vznikať šesťhranné stĺpy. Ich geometrická pravidelnosť je výsledkom tuhnutia, zmršťovania a pomalej kryštalizácie čadičov po prvotnom výleve na zemský povrch. V hornej vrstve, ktorá chladne najskôr, sa hornina scvrkne a popraská do pravidelných hranolov. Morský príboj tieto vztýčené stĺpy tisícročia obrusoval, preto nie sú v súčasnosti rovnako vysoké. Chladnúca hornina oxidovala a aj ich farba sa postupom času menila, od červenej cez sivú, až po čiernu.
Aktuálna dĺžka Obrovho chodníka je 275 metrov pozdĺž írskeho pobrežia a 150 metrov zasahuje do vôd Atlantického oceánu. Jednotlivé stĺpy sú priemerne šesť metrov vysoké, no nájdu sa aj desaťmetrové "kolosy". Ich presný počet sa dodnes nevie, no vo väčšine publikácií sa uvádza číslo 40 000. Zrejme je ich však oveľa viac, lebo kamenný chodník sa na severnom konci vnára do vĺn a pokračuje ďalej pod morskou hladinou. Na juhu sa zase ďalšie stĺpy strácajú pod inými horninami.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
