päťdesiatku, tvrdí, že svoju ženu miluje aj dnes rovnako intenzívne, ako na začiatku ich vzťahu.

- Prezraďte nám...

Jozef: "Prepáčte, ale najprv Vám musím povedať, čo nás nesmierne trápi. Tuto v záhrade stáli kedysi tri staré hrušky (dvor historickej budovy DJZ, miesto nášho rozhovoru - pozn. red.). Vyťali ich... Chcel by som vedieť, ktorý idiot to dopustil! Paradoxné je, že kdesi postavíme Hrušku (supermarket - pozn. red.) a tu, v strede mesta ich vyrúbeme..."

Kveta: "Ak by chcel niekto povedať, že boli stromy choré, tak je chorý on."

Jozef: "Za mladých liet, keď nebolo veľa peňazí, tak som aj týždeň žil na tých hruškách."

- Prelaďme na krajšiu tému. Ako ste sa zoznámili?

J.+K.: "Jéééžiš..!"

J.: "Ak som mnohokrát odpovedal na to, čo mi dalo divadlo, bez filozofických otázok odpoviem, moju zlatú žienku... Ty si pre mňa zem. Vyťaháš zo mňa všetky úspory.. (obaja smiech)."

K.: "Keď som ho prvýkrát videla, bol to najodpornejší človek na svete!"

J.: "Potom sa to vracalo..!"

K.: "Ja som chodievala spievať do Čierneho orla na Čaje o piatej. On sedel v šatni. Mala som na sebe šaty, ktoré som si sama navrhla. Vzadu bol taký látkový motýlik. On tvrdí, že rogalo! Vtedy sa ma opýtal: Čo to máš za mašľu na riti?! Strašne som sa urazila... Potom som ho videla v divadle a zistila, že je to môj kolega. Tak začalo naše priateľstvo. Stal sa mojou bútľavou vŕbou a jediným ozajstným priateľom. Keď sme zistili, že o sebe veľa vieme, aby sme to nerozširovali ďalej, urobili sme svadbu."

J.: "Neoponujem. Poznáme sa 40 rokov. To je strašné! Ani Krupská s Leninom neboli toľko spolu..."

- Aká bola svadba?

K+J: "Keď sme sa brali, mali sme požičané šaty z košickej televízie. Za svedka nám išla kolegyňa. Pýtala sa, aké doklady k tomu potrebuje. Ešte nikdy nebola svedkom."

J: "Povedal som jej: Tak potrebuješ sobášny list, rozviedla si sa, papier zo súdu, pas a maturitné vysvedčenie. Ona to všetko priniesla a strkala to tej sobášiacej neustále do rúk... (smiech)"

- Keď sa tak dlho poznáte, rozumiete si aj pri výbere dovoleniek?

K.: "Chodievame do Piešťan, do kúpeľov. To telíčko je po rokoch zhumpľované. Je potrebné sa o neho postarať."

J.: "Morom sme sa už umorili. Musíme prejsť takzvanou technickou kontrolou. Autá to majú každé tri roky..."

K.: "Je to úžasné. Bahníte sa. Starajú sa o vás. Nemusíte variť. Tri týždne sami. Výborný relax..."

J.: "Z Piešťan mám aj jeden zaujímavý zážitok. Pozrite sa na môj prívesok (kovový gašparko - pozn. red.). Ja som tiež taký šašo! Milujem starožitnosti. Preto milujem svoju ženu (smiech). Boli sme v obchode so starožitnosťami. Na vankúšiku som objavil tohoto šaša. Nie je na predaj, povedala nám predavačka. Vraj patrí majiteľovi, istému Gruzíncovi. Po týždni prišla dcéra. Išiel som jej to ukázať. Bol tam aj ten Gruzínec. Opýtal sa ma, či sa mi prívesok páči. Keď som prisvedčil, otvoril skrinku a daroval mi ho."

- A čo bežné voľné chvíle?

J.+K.: "Nie je ich veľa. Ak môžeme, trávime ich na chalupe vo Vysokej."

- Ako by ste sa navzájom opísali?

J.: "Ťažko sa charakterizuje partner, ktorý vedľa vás sedí. Vážim si, že Kveta je nebezpečne spravodlivý človek. Dnes sa to nenosí. Ona je schopná ísť cez všetky úskalia, aby si obhájila spravodlivosť. Keď vznikne problém, stane sa z nej samuraj pravdy. Je jej proti srsti stádový efekt, baranie rozmýšľanie. Všetci si niečo myslia a nepovedia to. Ona to povie. To nie je hrdinstvo, ale zakódované v nej. A keď nastane nejaký konflikt v jej neprítomnosti, v duchu si poviem, ako dobre, že tu nie je..."

K.: "To, čo povedal Jožko o mne, je aj o ňom. Vo svojom vnútri má jedno obrovské, veľmi dobré srdce. Bez toho, aby poznal ľudí, vie podať ruku, podeliť sa o bývanie, či stravu. Pred 24 rokmi sa v mojej rodine stala tragédia. Brat emigroval. Zostala švagriná s dvoma deťmi. Potom švagriná odišla tragicky zo sveta. Ich deti zostali samé. Manžel vtedy filmoval. Ja som ho čakala doma. Keď prišiel, bez mihnutia oka a vypočítavosti povedal: Jasná vec, deti budú u nás. A boli... Vychovávali sme ich 15 rokov spolu s našou dcérou Barborkou. Marcel dnes žije v Lučenci. Ivanka je tu. Už máme aj vnúčika Jakuba. Keď sa narodil, Ivanka sa pýtala: ako vás má volať? Nechceli sme, aby nás oslovoval babka a dedko, ale omama a opapa. Jemu sa to však doplietlo. Teraz mňa volá opapka a Jožka Ďobík. Už ho tak v rodine všetci volajú."

- Aké sú vaše záujmy, okrem divadla?

K.: "Popri záhradke stále tvrdím, že sa ku svojmu hobby vrátim. Mám ale veľa práce, v divadle i rozhlase. Venovala som sa maľovaniu a hre na klavír. Tá naša chalúpka, úžasné scenérie. Tie raz namaľujem. Na staré kolená... Ale ešte ich nevidím!"

J.: "Mne sa páčia obrazy. Som posadnutý túžbou vidieť krásny obraz."

K.: "Raz ma zavolal do Diela. Čo poviem na jeden obraz. Jééžiš, ten je strašný, povedala som. Potom som vždy chodila a sondovala. Nakoniec som ho mala asi rok odložený v Diele. Tento máj, 12-teho, som ho kúpila, odniesla domov a zavesila na perfektné miesto. Prišli sme večer domov z rozhlasu, muž sa prezliekol, urobili sme si kávu. Nevidel ho. Pomyslela som si: Tak ja ti to nepoviem, aj keby som mala vydržať tri - štyri týždne. Zrazu zapálil svetlo a bolo dobre, že som bola v izbe, aby som mu dala prvú pomoc. Tá radosť, že sa mu splnil sen. To sa nedá opísať..."

J.: "V každej domácnosti by malo visieť niečo, čo určuje domácu pohodu...!"

- Čo ešte patrí k vášmu naturelu?

K.: "Ja mám svoju hviezdu. Je to stredná hviezda oje Veľkého voza. Keď je jasno, pozerám sa na ňu. Verím, že tam je moja budúca adresa..."

J.: "Mňa fascinuje jediná hviezda, Kvetka..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.