Nepočetnú, ale zato pestrú skladbu priezvísk tvoria odvodeniny od názvov národov a národností, tradičných žúp, miest a obcí.
Ako odvodeniny od národov môžeme uviesť priezviská Slovák, Tóth (maď.), Windisch (nem.), Maďar, Magyar, Čech, Cseh, Böhm (nem.), Polák, Poliak, Poljak, Pollak, Pollack, Lengyel (maď.), Rusín, Rusinkovič, Oros, Orosz, Oláh, Horvát, Chorvát, Srb, Serbin, Turek, Nemec, Németh, Deutsch, Deutscher. Od názvu Uhorsko sa zriedkavo vyskytuje odvodenina Uhorskai. Názvy týchto a podobných priezvísk sú zapísané v slovenskom, nemeckom alebo v maďarskom pravopise. Naša zákonná norma to umožňuje. Nie v každom štáte je tomu tak. Napríklad v Poľsku je úradne záväzná forma poľského pravopisu. Ak sa nositeľ takéhoto priezviska prisťahoval na Slovensko, podľa želania užíva poľskú formu.
Zo Stančiča sa stal Horváth
Medzi ktoré etnikum došiel cudzinec, také dostal prímenie, často bez ohľadu na to, či prišiel s vlastným priezviskom alebo anonymne, niekedy ako utečenec z rôzneho dôvodu, zbeh od vojska a pod. Napr. zemepánska rodina Horváth zo Strážok pri Kežmarku prišla z Chorávtska a jej pôvodné priezvisko bolo Stančič, zapisované aj Stansith. Historici a jazykovedci sa často pozastavujú nad tým, že Slovensko a Slováci si udržali svoj jazyk napriek tomu, že takmer 1000 rokov boli súčasťou väčšieho štátneho útvaru, Uhorska. Na túto skutočnosť čiastočne vplývalo sociálne krajne nespravodlivé poddanstvo a nevoľníctvo s dedičným pripútaním obyvateľa k pôde. Nevoľník nesmel pôdu, obec opustiť, odsťahovať sa, bez súhlasu zemepána sa oženiť, ísť na remeslo, za živnostníka, študovať atď. Vidiek tak zostal slovenský, kým mestá s voľným sťahovaním, usídľovaním, v priebehu stáročí menili u nás výrazne svoje národnostné zloženie. V cechoch bolo dokonca povinnosťou, že vyučený tovariš musel absolvovať ročnú i viacročnú vandrovku pred zložením majstrovskej skúšky. Keď našiel inde vhodnejšie podmienky, tam sa aj usadil.
Podľa názvov tradičných žúp sú priezviská ako Turčan, Turčani, Oravec, Arvai, Lipták, Spišák, Spišiak, Sepeši, Zipser, Šarišský, rôzne písomné formy Šaroši, Gömöri zo zahraničných územných celkov, Moravský, Moravčík, Slezák. Tým, že Slovensko nemalo dlhú dobu svoj štátny útvar, ani ustálenú formu vlastného písomného prejavu, teda integrujúceho jazykového činiteľa, obyvateľstvo jednotlivých žúp si postupne utváralo určité formy dialektov. Keď takýto prišelec došiel do iného prostredia, rečovo, prízvukom, zvukovým koloritom sa odlišoval, asi sa ho miestni obyvatelia aj pýtali, odkiaľ je. A tak mu potom prischlo aj nové pomenovanie.
Menovanie ako pas
Ďalšiu skupinu tvoria odvodeniny od názvov miest a obcí: Košický, Kaššai, Prešovský, Eperješi, Trebišovský, Bártfai (od Bardejova), Presburger (nem. názov Bratislavy), Galgóci (od Hlohovca), Podolinský, Giraltoš, Krasnovský, Nagyidai, Kišidai (od Veľká, Malá Ida), Nitrai, Novosad, Žalobín, Lastovecký, Hodermarský (od Hodermark, dnes Stotince), Hunsdorfer (Huncovce), Hanušovský, Hermanovský, Turanský, Svätojánsky, Szentiványi, Banoci, Bohdanovský, Barčiansky, Dobšinský, Dravecký, Gönci (od obce v Maďarsku neďaleko od štátnej hranice) a pod. Nositelia podobných priezvísk si môžu nájsť svoje meno v lexikóne obcí. Aby sme uľahčili hľadanie pôvodu priezvísk od obcí severného Spiša, ktoré asi 900 rokov bolo nepretržite súčasťou Slovenska, resp. Uhorska a od r. 1920 a od r. 1945 patrí pod Poľsko, uvádzame priezviská odvodené od názvov tamojších obcí. Od obce Kacvín - Kacvinský, Kaczvinský, od Nedeca - Nedecký, od Lapše - Lapšanský, od Fridman - asi Fridmanský, od Krempachy - Krempaský, od Čierna Hora, po poľsky Čarna Gura - Čarnogurský. V miestnom nárečí názov obce znie Cornogurský, Od obce Nová Belá, Ujbéla, Neu Bela - Novabilský, Novabilszki, Novobilský, Neubeller.
Mohlo tu ísť o prosté pomenovanie prišelca, priženenca, ale takéto prímenie si asi volili aj naverbovanci do vojska, ktoré im potom ostalo ako by trvalý občiansky preukaz, pas, keby sa niekedy v budúcnosti chceli vrátiť domov. Boli totiž časy, keď vojenčina trvala 15 aj 20 rokov, územie štátu bolo veľké, doprava pomalá a vojak mohol prípadne aj zabudnúť názov svojej rodnej obce.
Spracovať podrobnejší prehľad odvodenín priezvísk od názvov miest a obcí by vydalo za celú knihu. Vyššie sú uvedené len niektoré príklady.
Autor: Valentín BENARČÍK
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
