zatiaľ ešte porasteného na horných tokoch džungľou. Nižšie tečú pomedzi polia s cukrovou trstinou a pod mestom Kanchanaburi sa stretávajú a vytvárajú rieku Maeklong. Na západ od mesta na jeho samom okraji stojí najslávnejší most sveta - Most cez rieku Kwai. (Neskôr sa k mostu vrátim).
Vystupujem z turistického autobusu pri reštaurácii na brehu rieky. Je postavená na koloch nad jazerom. Mali by v nej podávať thajské špeciality. Asi 6 metrová kobra, ktorá sa nebojácne plazí pred autobusom, nikoho zo sediacich domorodcov nezaujíma. Všímajú si ju iba turisti, ktorí si posmešne hovoria, že základná surovina, z ktorej majú byť pripravené miestne špeciality sa už blíži. Sledujem ju s rešpektom a naozaj zmizla pred vchodom do reštaurácie vo vysokej tráve.
Asi po hodine odchádzam mikrobus do džungle medzi riekami Kwai. Pár dní tam ostávam bývať v turistickom komplexe s nádhernou úpravou, štýlovými domčekmi, reštauráciami a bazénom. Stredisko obklopené tropickým lesom vytváralo vhodnú atmosféru na oddych. V noci ju rušili, či skôr dotvárali len zvuky divočiny a sympatické jašteričky pobehujúce po stenách, plafóne alebo posteli. Chytali hmyz. Bol som na nich zvyknutý z iných tropických krajín ako na bežnú súčasť, spoločníčky aj v päťhviezdičkových hoteloch. Či už v Indii, Indonézii alebo na Srí Lanke.
Ráno odchádzam po rieke Kwai so skupinou turistov člnom k barmským hraniciam. Cesta člnom prechádza národným parkom Erawan, rozprestierajúcim sa medzi dvoma riekami. Cítiť exotickú vôňu kvetov šíriacu sa z brehov porastených bujnou tropickou vegetáciou. Bizarné útesy, ale hlavne jedna z jaskýň bola dôvodom na zastavenie. O prehliadku mám záujem. Beriem horiacu fakľu a prechádzam priestormi plnými netopierov, ktoré boli obývané už v neolite. Plavba pokračuje. Z mnohých vodopádov, padajúcich zo svahov do rieky Kwai, je najpopulárnejší kaskádovitý vodopád Erawan. Zhodné pomenovanie s národným parkom. Roztrúsené skromné obydlia na brehoch, ale aj plávajúce bambusové rekreačné osady, pod podlahou ktorých šumí voda, zapadajú medzi bujnú vegetáciu. Podobne ako slon, ktorý sa pásol na brehu a v týchto končinách zatiaľ voľne žije. V malom exotickom prístavisku Lum Sum mi pri vystupovaní akúsi colnú kontrolu mojej batožiny urobila zvedavá opička. Idem za svojím cieľom a snažím sa nájsť železničnú stanicu na historickej trati "Železnica smrti". Ošarpaný dom, pár polorozpadávajúcich sa lavičiek. Na jednej z nich sivá starenka s palicou v ruke a dočervena popraskanou kožou na nohách a traja stojací austrálski turisti. Tunajší nostalgický vláčik zvykne mať aj hodinové meškanie. Tentokrát to bolo iba 20 minút. Prechádza tadiaľ len raz denne iba cez víkend dvakrát. Vozne sú staré a pomerne špinavé. Namiesto čakárničiek sú iba tabule s nápisom. Pristupuje skupina starých žien. Pozorujem ich tváre a zuby sfarbené do červena, ba až do čierna, podľa toho čo stareny žujú. Miestami sa dolina zužuje, skaly sa lepia na trať, ktorá sa zarezáva do svahu. Vysoký a príkry svah, viadukt. Pod nami rieka Kwai. Vlak za silného škripotu kolies zastavuje. Nastupuje pár mladých mníchov v oranžovom rúchu a dvaja cudzinci. Vlak sa pohýňa, no rýchlosť nenaberá, stúpame. Drevené podpery vŕzgajú akoby sa trať na nebezpečných miestach mala prepadnúť. Železnica smrti by mohla mať pomenovanie aj podľa dožívajúceho technického stavu. Blížime sa do Nam Toku, konečnej stanice na tom úseku trate, ktorý prežil Železnicu smrti. Pre domácich koniec nostalgickej jazdy, pre turistov časť poznania smutnej histórie Železnice smrti.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
