Európsky konvent definitívne skončil svoju prácu: Návrh budúcej Ústavy Európy je hotový. Prečo je to historická chvíľa?
Z histórie je známe, že zemepisné celky, ktoré sa aj politicky zjednotia, rádovo zvyšujú svoju geopolitickú váhu. Ukázalo sa to už pri vzniku národných štátov. Francúzsko vo svojich prirodzených hraniciach dobylo počas napoleonských vojen takmer celú Európu. Britské ostrovy vládli za kráľovny Viktórie impériu, nad ktorým slnko nezapadalo. Euroázijskú ríšu zla Sovietsky zväz by vojensky neporazila vonkajšia sila; rozpadol sa na vnútornú degeneráciu. A dnešná svetová superveľmoc Spojené štáty? Nemožno pochybovať o tom, že veľkú úlohu zohráva aj jeho celoseveroamerická rozloha a udržanie jednoty únie počas vojny Severu proti Juhu.
Zdá sa, že Európa ako celok sa vydáva týmto smerom; doteraz o nej nebolo možné hovoriť ako o politickej mocnosti. Bolestne si to pripomíname v týchto dňoch, pri príležitosti výročia srebrenického masakru. Dve atómové veľmoci: Francúzko, Anglicko a niekoľko štátov, ktoré tiež patria do prvej desiatky hospodársky najvyspelejších krajín sveta: Nemecko, Taliansko, Holandsko zaručili bezpečnosť asi desiatim tisícom Bosniakov vo východobosnianskom mestečku Srebrenica. Potom prišiel srbský odroň generál Mladič, poslal holandských vojakov preč a osem tisíc Bosniakov povraždil. Bolo jasné, že s európskou bezmocnosťou zoči-voči takýmto zločinom bude treba niečo robiť; aj toto je pozadie idey európskej federácie. Podobne bolo nakoniec motivované úspešné zjednocovanie Západnej Európy v poslednom polstoročí: Na začiatku bolo bezmocné zúfalstvo z akoby generácie pretrvávajúceho vojnového stavu medzi Francúzmi a Nemcami a rozhodnutie de Gaulla a Adenauera prestať s ním.
To, že európske politické zjednotenie je v životnom záujme západnej civilizácie je známe už dávno. Ako bonmot formuloval túto nutnosť bývalý americký minister zahraničných vecí Henry Kissinger, ťažkajúc si, že nemá kam zatelefonovať, keď chce vedieť názor Európy na nejakú otázku: Do Londýna? Do Paríža? Do Ríma? Do (vtedy ešte) Bonnu? Momentálne sa síce nepodarilo presadiť do návrhu Ústavy väčšinové rozhodovanie o zahraničnej a bezpečnostnej politike, ale to je len otázka času. Trend je jasný a prvý minister zahraničných vecí Európy Joschka Fischer, ak sa ním stane, určite nebude len na parádu.
Mnoho ľudí, nielen nacionalistov, si nevie predstaviť budúci faktický zánik národných štátov. Tu nám pomôže analógia: Rovnako nepredstaviteľné bolo ešte pred 15 rokmi zjednotenie Nemecka; jeden pyšný francúzsky politik takú predstavu glosoval nepriestreľným: "Ja Nemecko milujem tak veľmi, až som rád, že sú dve." O nič predstaviteľnejšie nebolo zase pre Nemcov pred desiatimi rokmi prijatie eura: Vzdať sa marky? - Nikdy!
Spojené štáty európske nebudú znamenať nijakú zbrklú kultúrnu homogenizáciu; veď kultúrna rôznosť sa zachovala aj v Spojených štátoch amerických. Samozrejme, že to pôsobí aj problémy: Keď sa prezidentom stane konzervatívny republikán z Texasu, liberálni demokrati z veľkomiest na východnom i západnom pobreží s ním ťažko nachádzajú spoločnú reč. A keď vyhrá Hillary Clinton, budú z nej zase na větvi v Texase.
Dorozumievanie ľudí naprieč Európou bude prebiehať v kontinentálnej angličtine. Esteticky to nie je nijaké víťazstvo, ale treba povedať, že esteticky nie je ani americká angličtina bohviečo - v porovnaní s oxfordským, yorkshirským alebo iným obľúbeným soundom.
Treba oceniť, že sa autori preambuly Ústavy nepokúsili prekonať najslávnejšie texty tohto druhu v dejinách. Vďaka Veľkej francúzskej revolúcii je už vyše dvesto rokov politický ideál definovaný Deklaráciou práv človeka a občana, ktorá je v svojej pravde a kráse neprekonateľná. Americké právo na "pursuit of happiness" (honbu za šťastím) filozoficky radšej nikto neanalyzuje, lebo by sa uštipačnosti nevyhol. Buďme radi, že európsky základný zákon neobsahuje trápne kvetnatosti; nebudeme sa zaň musieť hanbiť.
Všetci sme sa niekde narodili: V c.-k.monarchii, v ČSR, v ČSSR, v ČSFR alebo v SR. Deti, ktoré budú počaté koncom leta sa už narodia v European Union. Ako spieval John Lennon: Strawberry Fields Forever.
Martin KLEIN
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
