"Ty, majster Dávid, ty si Omodejovým poslom?"
"Priniesol som košickým mešťanom kráľov a palatínov rozkaz."
"Povedz teda svojmu poručníkovi, palatínovi. Mešťania Košíc si s úctou vypočuli kráľovo posolstvo. Svojich práv sa nevzdávajú a okrem kráľa žiadneho pána nad mestom neuznajú. Takto rozhodli občania mesta Košíc."
"Richtár, povedz svojim šustrom a priekupníkom: ak sa podobrotky nevzdajú, do úsvitu sa premenia na hŕbu skrvaveného popola. Toto im odkazuje palatín Omodej."
"Povedz kráľovi, palatínovi s jeho zberbou, že bez práva ľudský život neznamená nič. Toto im odkazujú košickí mešťania."
Divadelná hra Sándora Máraiho, z ktorej je táto ukážka, rozpráva o jednej búrlivej, krvavej noci roku 1311, ktorá zmenila ďalšie dejiny Košíc a vo svojich dôsledkoch aj dejiny ostatných uhorských miest. Udalosti onej noci dokonca predznamenali zásadnú zmenu celej stredovekej uhorskej spoločnosti. Do veľkej dejinnej hry prvýkrát so všetkou vážnosťou vstúpili noví hráči. Mešťania. Tí košickí, predstavujúci hrdinov Máraiho drámy, sa azda až príliš ponášajú na hrdých Rimanov z čias po založení Večného mesta. Sú to postavy podchvíľou akoby zložené z mramorových podstavcov. Romantickí hrdinovia neohrozene bojujúci za česť, právo, pravdu. Navonok síce obyčajní ľudia, poväčšine remeselníci, ktorí však v čase ohrozenia neváhajú s nasadením vlastného života brániť svoje rodiny a majetky proti zlodejom. Divadelná hra je však jedna vec, skutočný život druhá. Podstatne ale je, že príbeh košických mešťanov sa zakladá na skutočnej udalosti, ktorá sa v konkrétnej historickej chvíli odohrala na konkrétnom mieste. Košičania, brániac sa proti jednému z najmocnejších feudálov Uhorska, županovi Spišskej stolice, oligarchovi Omodejovi z rodu Abovcov, ktorý chcel bohaté mesto ovládnuť, nevdojak naštartovali proces znamenajúci napokon koniec feudalizmu.
Druhá polovica trinásteho a začiatok štrnásteho storočia znamenali vo vtedajšom Uhorsku jeden veľký zmätok. Úpadok kráľovskej moci kráčal ruka v ruke s feudálnou roztrieštenosťou, ktorá zasa veľmi vyhovovala mocichtivým hrabivým veľmožom. Tí vzniknutú situáciu bez akýchkoľvek škrupulí využívali a prisvojovali si kráľovské a cirkevné majetky, ako aj majetky slabších susedov. Postupne si takto vytvorili akési kráľovstvá v kráľovstve. Títo oligarchovia sa na svojich územiach aj správali ako králi, a na voľajakú centrálnu moc z vysoka kašľali. Napokon, centrálna moc dlho de facto ani neexistovala. Najznámejšími samozvanými vládcami boli na západe terajšieho Slovenska Matúš Čák Trenčiansky a na východe spomínaný Omodej Aba. Pravda, prvé husle na tomto lúpežníckom koncerte hral Čák, Omodej ho však vydarene napodoboval. Keď konečne začala kráľovská moc, reprezentovaná Karolom I. Róbertom z Anjou, konať, títo páni navzájom sa výdatne podporujúc, postavili sa jej na odpor. A pomerne úspešne. Žiaľ, pre nedostatok priestoru sa nemôžeme tejto veľmi zaujímavej dobe ani len trochu podrobnejšie venovať. A tak nám neostáva iné, iba konštatovať, že ľudové porekadlo "dovtedy sa chodí s krčahom po vodu, kým sa ucho neodtrhne", možno aplikovať v prípade pánov oligarchov iba na päťdesiat percent. Na bezbrehú túžbu po moci nakoniec doplatil iba Omodej. Čák si spokojne vládol v Trenčíne až do smrti.
Omodej si napokon vylámal zuby práve na Košiciach. Nestačili mu majetky v Abovskej, Šarišskej, Spišskej, Zemplínskej, Užhorodskej a Szabolcskej stolici. Túžil po vzmáhajúcom sa meste pri Hornáde. Chcel Košice. Chcel ich majetok. Chcel ovládať túto významnú križovatku obchodných ciest. Keď sa mu mešťania odmietli dobrovoľne poddať, poslal na nich svojich žoldnierov. Strhla sa pouličná bitka sprevázdaná požiarmi a mnohými obeťami na obidvoch stranách. Slabo vyzbrojení Košičania napodiv v boji zvíťazili, ba čo viac, Omodej prišiel v uliciach mesta o život. Nech už bol tento veľmož aký chcel, predsa len predstavoval jedného z najpoprednejších šľachticov Uhorska. A prostí mešťania si ho dovolili zniesť zo sveta. Veru, na vtedajšie pomery to bola vec neslýchaná. Ešte prekvapujúcejšie však bolo rozhodnutie kráľa, ktorý dal za pravdu mestu a potvrdil mu jeho práva.
Smrť Omodeja seniora sa stala začiatkom konca panstva Abovcov. jeho synovia Ján, Mikuláš, Dávid a Ladislav nadviazali ešte užšie kontakty s Matúšom Čákom Trenšianskym, ktorý im poslal na pomoc vojsko. K rozhodujúcemu stretnutiu s panovníkom došlo o rok po košických udalostiach. V bitke pri Rozhanovciach, teda vlastne takmer pred bránami mesta, Omodejovci svoj boj definitívne prehrali. Kráľ Karol Róbert najmä s pomocou spišských miest, ale aj s výdatným prispením Košičanov porazil oligarchov na hlavu. Kráľ si zabezpečil východné Slovensko a Košice zasa tie najlepšie podmienky pre svoj rozvoj. Vďaka kráľom udeleným či potvrdeným výsadám a právam sa z Košíc čoskoro stalo bohaté a mocné mesto. Mesto, ktoré sa pol soročia po bitke s Omodejom stalo nielen centrom obchodným, ale aj centrom staviteľskej a umelecko - výtvarnej činnosti. Košice sa stali natoľko úspešným mestom, že ešte pred koncom štrnásteho veku začali stavať najveľkolepejšiu gotickú katedrálu na území horného Uhorska, chrám svätej Alžbety.
To všetko je pravda, ale určite nie celá. V skutočnosti to bolo v tom štrnástom storočí zložitejšie. Kráľ potreboval ekonomickú a politickú silu miest. Potreboval skrotiť feudálov. Potreboval peniaze mešťanov. Preto ich podporil. Mestá ponúknuté možnosti využili. Nová vrstva spoločnosti rozkývala váhy stredovekých poriadkov. Keby Karol Róbert vedel, ako to s feudalizmom dopadne, asi by radšej i naďalej strpel rozkrádanie svojich majetkov. On ich však chcel naspäť. A tak pohol históriou. Nás môže len tešiť, že mu pri tom úspešne asistovali práve Košičania.
Autor: Peter PAČAJ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
