manželke Amytis (v gréckych prekladoch Semiramis) postaviť vo vyprahnutom Babylone úchvatné visuté záhrady, ktoré pokladáme za jeden zo siedmich divov sveta. Rímsky štátnik a nasledovník Julia Caesara, Marcus Antonius zase "venoval" egyptskej kráľovnej Kleopatre celý ostrov Cyprus, aby jej dokázal, ako veľmi ju ľúbi. Ale našli sa i velikáni, ktorí rozdávali darčeky z trochu iného súdka. Rímsky cisár a známy krutovládca Nero venoval svojej novej manželke Poppei hlavu jej predchodkyne Octavie. Naozaj originálny prejav lásky…
Asi najznámejším pamätníkom lásky dvoch ľudí je prekrásny indický Tádž Mahal, ktorý dal pred štyrmi storočiami postaviť mogulský vládca Šáhdžáhán. Nazývali ho aj "kráľ sveta" a mogulskej ríši panoval v rokoch 1628 až 1658. Za jeho vlády dosiahla ríša veľký politický i kultúrny rozmach a postavili sa niektoré známe architektonické pamiatky.
Šáhdžáhán bol už od svojich pätnástich rokov nesmierne zaľúbený do Mumtáz Mahal, dcéry jedného z popredných dvorných ministrov. No zobrať sa mohli až po piatich rokoch, počas ktorých sa vôbec nemohli stretávať. Žili spolu devätnásť rokov, keď Mumtáz Mahal zomrela pri pôrode. Kráľa smrť milovanej manželky veľmi vzala. Osem dní po tragickej udalosti odmietal jesť i piť, neprijímal návštevy a nevychádzal z komnát paláca. Keď konečne predstúpil pred svoj ľud, namiesto pohľadného muža v najlepších rokoch stál pred nimi skľúčený, zhrbený, sivovlasý "starec". Okrem toho, že prikázal všetkým dodržiavať dlhý štátny smútok, prisahal, že dá postaviť svojej najdrahšej taký pomník, aký tento svet ešte nevidel. A treba uznať, že sa mu to naozaj podarilo…
So stavbou začalo 20 000 robotníkov v roku 1632. V neustálej permanencii bolo 1 000 slonov, ktoré dovážali tony mramoru z 300 kilometrov vzdialených lomov. Iný stavebný materiál sa získaval ešte z väčších diaľok. Napríklad tyrkys z Perzie, karneol z Bagdadu a malachit až z ruských baní! Šáhdžáhán nešetril financiami a do krajiny priviedol najlepších architektov nielen z Ázie, ale i starého sveta. Časť stavebných prác vraj mali na starosti dvaja európski majstri, jeden z Francúzska a druhý z Benátok, no ich mená sa nezachovali.
Architektonický klenot Indie sa staval naozaj rýchlym tempom, už niekoľko mesiacov po začatí prác ho anglický cestovateľ Peter Mundy takto opísal: "Je to niečo neskutočné, zlato a striebro sa tu pokladajú za úplne bežné a mramoru tu majú toľko, ako u nás kameňa." Biely mramor bol vykladaný tisíckami drahokamov a polodrahokamov, čierny mramor sa použil na kaligrafickú výzdobu. Celý komplex mauzólea tvorí okrem samotného miesta posledného odpočinku kráľovnej i obrovská záhrada s charakteristickými cyprusmi, bazén, dve postranné mešity a štyri minarety, ktoré sú postavené tak, aby sa pri prípadnom zemetrasení nezrútili na vzácnu stavbu.
Tádž Mahal bol dokončený asi v roku 1648, no predpokladá sa, že práce v okolí pamätníka pokračovali naďalej. Šáhdžáhán bol s výsledkom tvrdej roboty svojho ľudu nadmieru spokojný a uvažoval, že si dá podobnú nádheru postaviť aj on. Plánoval ju mať na protiľahlom brehu rieky Jamuna a mostom ju chcel spojiť s Tádž Mahalom. Prekazil mu to jeho vlastný mocibažný syn Aurangzéb, ktorý ho v roku 1658 zvrhol z trónu a dal do domáceho väzenia v tzv. Červenej pevnosti v Ágre. Aj Aurangzéb sa pokúsil vytvoriť podobné veľdielo pre svoju manželku, no jeho lacná napodobenina sa s pravým Tádž Mahalom nemohla porovnávať.
V 18. storočí nastal pád Mogulskej ríše v Indii a skvostná stavba začala pustnúť. V roku 1830 už bola zarastená bujnou vegetáciou a takmer zabudnutá, preto sa generálny guvernér Bengálska William Bentinck rozhodol odstrániť z nej mramor a výhodne ho predať v Londýne. Našťastie koncom 19. storočia sa iný miestodržiteľ, lord Curzon, zaslúžil o to, že Tádž Mahal bol reštaurovaný a neskôr vyhlásený za národnú pamiatku. V súčasnosti je nepochybne jedným zo symbolov Indie a zároveň i čistej lásky dvoch ľudí.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
