indivíduí. Na konte má vyše 90 filmových rolí, ale hviezdou prvej veľkosti sa stal až v "Mlčaní jahniat", keď za úlohu nadpriemerne inteligentného vraha získal Oscara. Nedávno sa 65ročný sir Anthony Hopkins objavil na retrospektíve svojej trilógie vo Viedni. Námet nášho rozhovoru určila skutočnosť, keď som sa ho spýtal, aby som si s ním mohol priťuknúť. "Ďakujem, ale ja nepijem. Kedysi som si div neprepálil kotol," znela odpoveď.

Ľutujete?

- Čo som prežil, by som nevymenil za nič. Samozrejme, ľutujem, že som ublížil iným, ale...

Spomínate si na deň, kedy ste sa naposledy napili?

- Mal som fľašu tequily a pomarančovú šťavu. Bolo mi fuk, či práve v ten deň zomriem, alebo nie. Nikdy predtým som sa necítil tak sám. Tú rozhodujúcu noc som strávil na mol opitý pod pianom prícestného baru. Pamätám sa, že som na druhý deň ihneď zavolal svojmu agentovi. "Ukradli mi voz," kričal som. "Pokojne! Nik ho neukradol," upokojoval ma. "Jednoducho si ho zase nechal uprostred ulice so zapálenými svetlami a hrajúcim rádiom."

Čo potom?

- Práve vtedy 29. decembra 1979 som prvý raz pochopil, že naozaj potrebujem profesionálnu pomoc. Začul som vnútorný hlas: "Musíš s tým skoncovať! Musíš opäť začať žiť!"

Prv ste to nikdy neskúšali?

- Ale hej. Chcel som zachrániť svoje druhé manželstvo, lebo som si uvedomoval, že príčinou rozpadu prvého s Pet Barkerovou bol práve alkoholizmus.

Koľko ste vydržali v triezvom stave?

- Iba šesť týždňov.

A žena?

- Keď som v decembri 1975 začal znovu piť, moja druhá manželka, Jenny Lyntonová, ma opustila. Nechala ma a odišla. Nemala už silu so mnou žiť.

Mali ste jej to za zlé?

- Dnes viem, že to urobila z lásky. Vedela, že sa buď preslopem, alebo prestanem piť.

A?

- A prestal som piť. A ona sa ku mne vrátila.

Pred šiestimi rokmi ste sa po 25 rokoch manželstva rozišli. Toho roku ste sa znova oženili s oveľa mladšou ženou.

- Taký je život.

Čím vás držal alkohol?

- Miloval som tequilu. Vďaka nej som mal fantastické halucinácie. Áno, vedel som, že padám na samé dno, ale liečiť som sa nechcel.

Prečo myslíte, že ste pili?

- Dlho som sa pokúšal nájsť seba samého, popasovať sa s nevierou vo vlastné sily, premôcť roztrpčenosť a zlosť.

Z čoho to pramenilo?

- V detstve som býval na periférii priemyselného mesta, praktický na dedine, vo welšskom Port Tabot. Otec a starý otec boli pekári. To po nich som zdedil masívnu postavu a veľké dlane. Keď som išiel do prvej triedy, ocitol som sa odrazu v úplne cudzom prostredí. Bol som najhlúpejší v škole. Nevedel som povedať, koľko je hodín, ani ako sa volám. Pamätám si iba mdlý zápach zgrcnutého mlieka a vlhkých kabátov v šatni. Sedel som v lavici skamenený hrúzou. Ten pocit ma potom sprevádzal dlhé roky. Vyrastal som v presvedčení, že som nejakým netvorom, hračkou prírody, pre ktorú nieto miesta na tomto svete.

Učitelia nepomáhali?

- Sťaby na potvrdenie mojich obáv ma často bili a trestali. Bál som sa tak, že som prestal hovoriť vôbec.

A spolužiaci?

- Nikoho som nemal rád, s inými deťmi som sa vôbec nebavil. Počas obedňajšej prestávky zvláštny autobus rozvážal žiakom po domoch, ale ja som doň nikdy nenasadol. Bežal som za ním päť kilometrov ako idiot. Na každej zastávke autobus na mňa čakal a deti volali: "Nasadni, nasadni!" ale ja som počkal, až odíde, načo som sa za ním hnal ďalej. Domov som pribehol taký vyčerpaný, že som od únavy zvracal.

Čo doma?

- Bol som jedináčik, rodičia si robili starosti, že som nevyvinutý. Keď som mal 11 rokov, poslali ma do internátnej školy. Kdesi v záhyboch mojej mysle ďalej väzí vedomie odlišnosti, strach z možného zavrhnutia, porážky. Lebo ma tak často vysmievali, dodnes vo mne drieme túžba po odplate za tie pokorenia. A tou je herectvo.

Ako to?

- Práve tým školským mukám vďačím za zrodenie svojej pomsty. Parodoval som učiteľov. Napodobňoval som ich pohyby, spôsob reči, Túto schopnosť som vášnivo rozvíjal. Na vojne som tak zdarne napodoboval hlas nášho seržanta, že som zvolával všetkých na nástup o hodinu skôr a potom som prchal, aby ma nezlynčovali, keď sa to prevalí. Robil som gašparka, zlomyseľné beťárčiny, aby som sa zbavil zlých spomienok na detstvo, otcovu tyraniu...

O tom ste nepovedali ani slova!

- Spýtal sa ma iba raz "Nemáš chuť prevziať po mne podnik, však?" Povedal som, že nie. "Beztak by si sa nehodil", začul som.

Čím ste chceli byť?

- Klaviristom. Cítil som, že nikdy nesplním otcove očakávania. Ten neskrýval nespokojnosť, tak som podľahol jeho nátlaku, opustil konzervatórium v Cardiffe a zamestnal sa ako hutník v rodnom meste. Vtedy som ešte neovládal svoje emócie, bol som násilnícky, surový. Zachránil ma divadelný krúžok pri huti. Prvý som prichádzal na skúšky a posledný odchádzal. Prvý raz som sa cítil potrebný.

Ako ste sa k tomu dostali?

- Písal sa rok 1955 a nevdojak som vošiel do budovy YMCA, kde sa práve konala skúška amatérskeho divadla a oni ma pozvali na javisko. A tak som pred obecenstvom debutoval na Veľkú noc ako centurion držiaci stráž pri Kristovom hrobe. Ale známi ma tľapkali po pleciach a priatelia povzbudzovali. "Tony, mohol by si hrať vo filmoch ako Richard Burton". To mi dodalo krídla. Čoskoro som sa dostal na divadelnú akadémiu do Londýna, potom som sa potĺkal po vidieckych divadlách, až som sa rozhodol skúsiť šťastie v National Theatre. Jeho riaditeľa Laurencea Oliviera som si prekvapivo získal drzosťou, keď som zarecitoval úryvok Othelovho monológu, za ktorý kritika do neba vynášala práve samotného majstra. Ale ustavične som sa púšťal do sporov a hádok, môj nepokojný duch nemohol nikde dlho pobudnúť, z hocakej príčiny som sa rozčuľoval, upadal do šialenstva alebo depresie. Navyše som slopal sťa dúha. Cítil som, že stojím pred bránou pekiel.

Aké to bolo, keď ste pili?

- Sadol som za volant a jazdil bez cieľa. Občas som stratil plné vedomie a nepamätal sa, čo sa so mnou dialo. Strach mi potom zvieral hrdlo: nezrazil som niekoho? Kontroloval som, či nemám na kapote krvavú škvrnu. Trápil som sa ako odsúdenec. Dokázal som kričať a hrešiť, kým som nestratil sily. Od toho kriku sa mi potom trocha uľavilo.

Aké to je, keď teraz nepijete?

- Prenajímam si auto a jazdím za nosom. Moje posledné trasy sú Charlestone, Južná Carolina a Florida. Mám rád hotely v cudzích mestách a onen pocit vyobcovania.

Z prvého manželstva máte dcéru Abigail.

- Raz som sa na ňu pozrel a strnul od údivu. Veď som to ja. Akurát že v sukni. Práve ona je mojou najväčšou výčitkou svedomia.

Prečo?

- Opustil som ich v roku 1969, keď mala 14 mesiacov. Celé roky som sa potom o ňu vôbec nestaral.

Dokedy?

- V polovici 80. rokov sa mi priznala, že berie drogy. Bol som zdrtený, obviňoval som sa a rozhodol sa jej pomôcť.

Teraz zachraňujete druhých.

- Dal som si slovo, že ak sa dcéra dostane zo závislosti, budem pomáhať ďalším priateľom, trpiacim alkoholickými depresiami, vymaniť sa z pekla, ktoré dobre poznám.

Čiže už nie ste alkoholikom?

- Alkoholikom ostávate po celý život, ale poteším vás môžete prestať piť. Ja sa už vyše 20 rokov ožieram iba vo filmoch.

Budete ďalej tak často hrať ako dosiaľ?

- Nie, teraz si chcem odpočinúť. Ľudia sa nazdávajú, že život herca je veľkolepý a vzrušujúci. Ale veď je to rovnaká práca ako v továrni. Sú mi na smiech všetky tie hlúposti o magickom pôsobení hercov na seba, chémii... Herci jednoducho hrajú. Spencer Tracy a Katherine Hepburnová, Bogart a Bacallová, alebo ja s Jodie Fosterovou. Ubezpečujem, že pri nakrúcaní "Mlčania jahniat" nijaká "chémia" medzi nami nebola. Stretávali sme sa na place a hovorili si dobrý deň. Môj nakrúcací deň vyzerá napokon veľmi obyčajne: idem do prívesu, vymením šaty za kostým, v ktorom mám hrať, nanesú mi trochu gebuziny na tvár, učešú vlasy. Potom vykonám zopár pohybov jazykom, to je také herecké cvičenie rozcvička, a som pripravený na prácu. Nijaká mágia.

Čím sa rôznia Hannibal Lecter z "Červeného draka" od Lectera z "Mlčania jahniat" a "Hannibala"?

- Povedal som režisérovi, že by som chcel, aby môj hrdina bol teraz oveľa vypočítavejší pri robení zla. Oveľa zúrivejší, horší, nenávistnejší, tak, aby agent Will Graham aj obecenstvo ihneď zbadali netvora, aký v ňom drieme.

Neprekvapuje vás, že tak zvrhlý človek sa teší sympatiám ľudí na celom svete?

- Možno je Hannibal tou súčasťou nás samých, ktorú nepúšťame ku slovu. Neviem, prečo sa ľudia chcú dívať na také filmy, na to by sa bolo treba spýtať psychoanalytika. Včera som bol pri premietaní "Červeného draka" za účasti vybraného hľadiska a videl som, ako pri záverečnom zápase medzi Edwardom Nortonom a Ralphom Finnesom publikum revalo, tlieskalo, komentovalo priebeh filmu. Zaujímavé je, že v sále vedľa hral hlasno orchester, ale diváci ho nepočuli.

Lecter ich zhypnotizoval?

- Nepočuli hudbu, sťaby boli, vzrušení Lectorom, dve hodiny v tranze. V kine sa tak neraz stáva. Každý, kto videl Hitchcockove "Psycho", nikdy nezabudne na scénu vraždy nožom pod sprchou: boli sme zdesení, ale nemohli sme odtrhnúť zrak od plátna! Azda máte pravdu, je to druh hypnózy.

Váš Lecter v istej chvíli hovorí, že strach je cenou za predstavivosť. Súhlasíte?

- Strach je časťou ľudskej povahy, všetci sa niečoho bojíme. Napríklad smrti, čo nemá význam, lebo nakoniec sa beztak musíme zmieriť s myšlienkou, že je nevyhnuteľná. Lež bázne môžu byť oveľa prozaickejšie o profesijnú budúcnosť, o ďalšiu rolu a podobne.

Ovplyvňuje strach vaše voľby a herecké počínania?

- Neovplyvňuje. Po prvé preto, že k hraniu ma nenúti nejaký nátlak. Keď ste mladý, máte ctižiadosť vyniknúť nad priemerom, zdôrazniť svoju prítomnosť. Avšak časom dospejete k bodu, kedy už viete, že vyššie ísť nemožno. Vtedy nastúpi utíšenie, upokojenie. Nemôžeme predsa zápasiť po celý život. Aspoň ja to neviem.

Žeby? Veď stále hráte, veľa a dlho pracujete nad každou úlohou. Bez námahy by nebolo ani Hannibala Lectera.

- Jednoducho sa učím svoje repliky. Všetko, čo potrebujete, sa nachádza v scenári. Cenu majú iba slová. Neraz mi volá môj agent a navrhuje, aby som prečítal dáky scenár, lebo je podľa jeho názoru dobrý. Občas s ním súhlasím, občas nie. Ak podvedomo cítim, že môžem nejakú postavu zahrať podľa svojho, tak sa rolu naučím. Trocha ináč sa pripravujem k stelesneniu autentických postáv, ako bol napríklad Richard Nixon. Vtedy veľa čítam, usilujem sa dozvedieť o osobe a jej dobe čo najviac. Ale nemožno preháňať, lebo niekedy sa stáva, že keď sa dozvieš priveľa, prekáža ti to pri nakrúcaní.

Je pravdou, že ste si sám vymysleli ten Lecterov čudný copík?

- Zhodou okolností mi práve vtedy narástli vlasy. Copíkom som všetkých prekvapil, lebo v scenári nebolo nič o účese. Režisérovi sa to zapáčilo a tak to ostalo. Potom vo väzení je už vidno zmenu a mám krátke vlasy.

Nemyslíte si, že svojím Lecterom vlastne glorifikujete násilie?

- Nijak zvlášť. To skôr Rambo alebo terminátor. Filmy so Schwarzeneggerom sú neľudské, lebo prevádzajú človeka na úroveň stroja. Ja väzím v pasci citov, ktoré ma neustále privádzajú na scestie. S rozkošou by som sa stal surovým a neústupným tvrďasom, ale to sa mi darí iba pred kamerou. Viete, môj majster a učiteľ sir Laurence Olivier mi kedysi povedal, že herectvo je masochistickou obmenou exhibicionizmu.

Po "Hannibalovi" ste sa vyhrážali, že máte Lectera až po krk a viac ho nespodobníte. Prečo ste napokon zmenili názor?

- Ako som povedal, najdôležitejší je scenár. Prečítal som si libreto Tada Tallyho, ktoré sa ukázalo skvelým. Potom som sa stretol s režisérom Brettom Ratnerom, ktorý bol pripravený ma do role dlho presviedčať, ale ja som sa rozhodol už predtým. Chcel som len zistiť podrobnosti, ako mám hrať Lectera.

Je to už nabetón koniec ságy o Lecterovi?

- Neviem. Producent Dino de Laurentis mi už povedal, že by chcel urobiť ďalší film, a potom ešte ďalší. Povedal: "Tony, Lecter je fantastický..."

Pred štyrmi rokmi ste získali americké občianstvo. Britský pas ste odovzdali, ale šľachtický titul, udelený kráľovnou v roku 1993, ste si nechali.

- Amerika je voči mne veľmi štedrá. Briti ma nazývajú zradcom. Čudné, nevšimol som si, že by naše krajiny medzi sebou viedli nejakú vojnu. Každopádne nie som typickým Britom nemám rád čaj, dávam prednosť káve. To je ozajstná zrada národa.

Najdôležitejšia vec vo vašom živote?

- Dnes viem, že to, čo som potreboval najviac, bol Oscar. Sprvoti som bol prekvapený a trocha sklamaný, lebo obrovský úspech zmenil málo v mojom živote. Až neskôr som pochopil, že som dosiahol to najdôležitejšie už nemusím dokazovať, akú mám cenu.

Čo neznášate?

- Nestrpím chrapúnstvo a keď niekto berie ľudí na ľahkú váhu. Preto je pre mňa prostredie hercov a režisérov jedna veľká žumpa.

Ako trávite voľný čas?

- Sedávam na lavičkách v parku a hádžem vtáčikom omrvinky chleba. Keď som doma v Pacific Drive v Los Angeles, často sedávam pod rozložitým banánovníkom. V záhrade mám hudobné štúdio, kde hrám a skladám. Nedávno som si kúpil malé elektrické autíčko, ktorým jazdím do tej istej reštaurácie, kde si objednám obľúbeného lososa. Pri pohľade zboka, je to strašne nudný život, ale mne sa zdá zaujímavý.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.