konzumácii v reštaurácii či v inom podobnom zariadení cech, ostáva všetko po starom. Nezmenenou je zásada, ktorú i najnovšie spoločenské lexikóny vytrvalo diktujú: útratu v reštaurácii prislúcha zaplatiť za dámu spravidla pánovi. Bez výnimky to platí v noblesnejších podnikoch a tiež, ak ide o manželov, snúbencov či zaľúbených. Rovnako nekompromisne treba toto pravidlo dodržiavať pri platení po návštevách reštauračných a zábavných podnikov večer a v nočných hodinách. Novšie sa toleruje, ak je po skupinovom obede ľudí z jedného pracoviska platba uskutočňovaná individuálne: každý vyrovná svoj účet sám za seba. Staré rituály však majú dlhý život a iba zdráhavo pripúšťajú, že v prípade spoločného obeda spolupracovníkov, nad faktom, že dáma si obed, skonzumovaný v spoločnosti mužov zaplatí sama, možno privrieť oči. Tobôž, ak môže platiť novodobým stravným lístkom...
Staršia gavalierska etiketa inak radí, že dáma má potom spolupracovníkovi vrátiť peniaze, ktoré za jej konzumáciu zaplatí decentne a zásadne mimo dejiska obeda. Táto etiketa považuje zároveň za znak úpadku mravov, ak sa spolustolovníci po obede skladajú a dlžnú sumu dávajú v sprievode hádok dokopy v prítomnosti účtujúceho čašníka. Nemennou ostáva v otázke platenia zásada, že za obed či večeru platí v reštaurácii ten, kto na hostinu pozýval. Je však otázkou spoločenského taktu rozpoznať, či náhodou z tohto dávneho pravidla neexistuje prípad od prípadu výnimka.
Autor: eb
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
