myslieť?
Všimnime si najprv, že tieto peniaze sa neviažu na nijaké podmienky. Zo štrukturálnych a kohéznych fondov budeme môcť čerpať, ak vypracujeme schopné projekty. Na opevnenie resp. zatarasenie (nazývajme veci pravým menom!) hraníc s Ukrajinou dostaneme vyše 2 1/4 miliardy korún, nech by sme boli akokoľvek neschopní. Už to musí vyvolať podozrenie - a v Ukrajincoch skôr úzkosť. Naša podozrievavosť však má chtiac-nechtiac pokrytecký touch: Nikto nás predsa nenúti pristúpiť k Schengenskej dohode; lenže nepristúpiť by znamenalo, že za Schengenským múrom zostaneme my. (Človek si nevdojak spomenie na smutnú anekdotu z čias komunistickej Železnej opony: Otec sa prechádza so synom na Devíne a na synovu otázku: "Kto je za tým plotom a ostnatým drôtom?" odpovedá: "Synček, my.")
Schengenská dohoda vstúpila do platnosti v marci 1995. Sedem štátov EÚ (Francúzsko, Nemecko, Belgicko, Holandsko, Luxembursko, Portugalsko, Španielsko - a Rakúsko, ktoré sa pridalo v okamihu vstupu do únie) zrušilo osobné kontroly na vnútorných hraniciach. Túto úľavu však sprevádzajú kompenzačné opatrenia: jednotná intenzívna kontrola na vonkajších hraniciach, zavedenie spoločného informačného systému a ustanovenie spoločnej pátračky, spolupráca v boji s drogami a kooperovanie ostatných policajných činností, právo prenasledovať zločincov za hranice materských štátov a právna asistencia pri ich vydávaní. V prípade ohrozenia štátu alebo verejného poriadku možno kontroly kedykoľvek opäť zaviesť; Francúzsko ich po teroristických útokoch zaviedlo - na obmedzenú dobu - ešte v roku 1995.
Keďže kontrola na hraniciach Pevnosti Európa má byť "jednotná" a informačný systém "spoločný", bude naša pohraničná stráž na ukrajinských hraniciach potrebovať nový hardware aj software: seizmické čidlá, optika, počítače, programy. Narušiteľov hraníc - v dnešnej terminológii: nelegálnych migrantov - však budeme nielen registrovať kamerami, ale aj celkom staromódne chytať. Policajti preto dostanú k dispozícii obytné kontajnery, aby v ťažkom teréne Vihorlatských a Bukovských vrchov nemuseli v prípade poplachu prekonávať veľké vzdialenosti. Tu sa opäť vynára téma pokrytectva: postaviť plot, cez ktorý neprejde ani myš, by bolo oveľa lacnejšie. EÚ platí 1/2 milióna euro na kilometer: do takého tendra by sa rady prihlásili všetky slovenské stavebné aj nestavebné firmy. Inou možnosťou sú verejnoprospešné práce: slabých 100km hraníc by mohlo strážiť stotisíc nezamestnaných (každý by mal svoj meter) - je to síce morbídny nápad, ale nie morbídnejší ako láskyplné Schutzove elektrošoky pre projektantov vodnej cesty Trebišov - Čierne more.
Každý rekreačný hráč basketbalu vie, že zónová obrana je jednoduchšia a menej namáhavá ako osobná. Pojem zóna však vinou komunizmu nemá dobrý cveng: Východnému Nemecku sa na Západe dlho hovorilo "Die Zone"; úchvatné filmové zúčtovanie ukrajinského (!) režiséra Iljenka s komunizmom sa volá "Labutie jazero - zóna" atď. Náš obraz seba samých nám nedovoľuje vztýčiť na hraniciach strážne veže - hoci o ne vlastne ide. Smutné.
Sociálna lyrika však nie je žáner, ktorý sa pestuje v týchto komentároch. Ukrajina má, čo si zaslúžila. Prečo strpí prezidenta, ktorý občas nechá odtrhnúť novinárovi hlavu? - Detvo môjho už ho rodu!
(Hranice s Ukrajinou bolo treba strážiť - a brániť! - v auguste 1968, čo už teraz. Rovnako dlhé hranice s bývalým Sovietskym zväzom ako my malo aj Nórsko - a statočne si ich uchránilo, hoci Nórov nie je ani päť miliónov. V tejto temnej téme budeme pokračovať o mesiac - pri 35. výročí okupácie.)
Autor: Martin KLEIN
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
