prečo úradníci nie sú. To by však mal robiť hovorca úradu (dnes má každý hovorcu). Plai nech hľadá. Hľadá Plai?
Jediný spôsob, ako to zistiť, je vykresať zo seba úradnícku iskru, prihlásiť sa inkognito na konkurz a dúfať, že sa Plai chytí. Čisto teoreticky platí, že úradnícku iskru má v sebe každý; teda každý, kto si dokáže zaviazať šnúrky na topánkach a kravatu a je ochotný to robiť. Ak sa českým kultúrnym atašé v Bratislave mohla stať spisovateľka Lenka Procházková, tak je jasné, že v Bratislave dnes rastú schopným ľuďom stromy do neba. Ju však nevyberal Plai.
Umenie vstúpiť inkognito do cudzieho prostredia doviedli k dokonalosti Woody Allen vo filme Zelig a nemecký spisovateľ Günter Wallraff v živote. Zelig vďaka špeciálnym efektom tak dokonale zapadol medzi prominentov, že si ani Hitler a pápež nevšimli, že medzi nich nepatrí. Wallraff hral - pod falošnou identitou - vážnu hru; jeho rešerše, uskutočnené v 70. a 80. rokoch, prispeli k humanizácii Západného Nemecka. V čase, keď bulvárna tlač odporne útočila na všetko liberálne, sa Wallraff alias Hans Esser zamestnal v novinách Bild Zeitung a napísal o tom slávnu reportáž. Bulvár trochu skrotol. Neskôr sa stal tureckým gastarbajtrom a jeho kniha Celkom dole názorne predviedla Nemcom, ako povýšenecky sa správajú k cudzincom. Nebolo to márne.
Čo sa stalo, keď sa slovenský Wallraff prihlásil k Plaiovi? Pozvali ho na test z angličtiny a všeobecných vedomostí. O 7.30 sa podľa pokynov dostavil na druhý koniec Bratislavy. Vľúdna slečna ho požiadala, aby odišiel a vrátil sa o 10.30; získané tri hodiny - ako mu odporučila - má využiť na "naučenie anglického jazyka". Vonku bol fucking blizzard a na MHD nebolo spoľahnutie. Whatever. V určenú hodinu test naozaj prebehol a - ako sa neskôr ukázalo - dopadol úspešne. Všeobecné vedomosti prišli na rad poobede. Písomný test obsahoval 50 otázok. Musel ich zostavovať kretén. Vo vnútropolitickej časti boli politicky nekorektné perly ako: Akých ministrov má SDKÚ? - akoby chcel uchádzač pracovať na sekretariáte SDKÚ. V zahraničnopolitickej časti boli trápne chytáky ako: Na čele San Marina je prezident, Rada rytierov alebo knieža XY? - akoby celé San Marino nebolo absolútne bezvýznamné pre zahraničnú politiku. Posledná tretina otázok pripomínala test z pravidiel cestnej premávky, ktoré sme sa všetci nadrvili večer pred robením vodičáku; Plai však neskúšal dopravnú vyhlášku ale zákony o verejnej a štátnej službe - bez toho, aby uchádzačov informoval, že si ich majú naštudovať! Čo má normálny človek robiť s otázkami ako: Štátnozamestnanecký pomer vzniká na základe: a/ vymenovania, b/ rozhodnutia o vymenovaní, c/ písomného vymenovania a ústneho sľubu? Nech sa dajú vypchať.
Od konca novembra 1989 začali na VPN dochádzať stovky listov denne. Ľudia využívali slobodu na všetko možné: sťažnosti, návrhy, povzbudenie, poéziu. Vzniklo listové oddelenie: pár študentov sa poobede zabávalo čítaním a potom išli na pivo; revolúcia nemala z listov nič. Nie je vylúčené, že niekde na pôjde Mozartovho domu na Ventúrskej ulici dodnes v zaprášenej krabici leží skvelý návrh ústavy alebo geniálny Logicko-filozofický traktát II. - ale o existencii slovenského Ludwiga Wittgensteina sa svet nedozvedel. What a shame.
Uchádzači o miesta euroúradníkov posielali Plaiovi - ako súčasť prihlášky - motivačné listy. Treba sa obávať, že o 14 rokov budú na pôjde Úradu pre štátnu službu stále ešte ležať skvelé materiály slovenských Leniek Procházkových, Günterov Wallraffov a najmä potenciálnych euroúradníkov s veľkým EÚ; Woody Allenovia sa snáď neprihlásili.
Autor: Martin KLEIN
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
