bezpečnostného úradu, preto sme mu nemali zveriť spisy o našej minulosti, preto bude aj Ústav pamäti národa taký nedôveryhodný ako všetko ostatné."
Takéto uvažovanie je v pozadí viacerých reportáží v tlači a televíznych šotov. Naše najdôveryhodnejšie médiá sa neostýchajú siahnuť po primitívnych insinuáciách (očierňovaniach a krivých upodozrievaniach). Ťažko sa ich (tých médií) neštítiť.
"74-tisícový plat, pričom jeho (tri) ženy chodia s (dvoma) miliónmi v kabelke; svoje disidentstvo si teraz chce nechať zaplatiť. Ide mu iba o peniaze - ako všetkým ostatným revolucionárom. Totalita VPN sa dávno skončila, tak čo tu ešte straší?"
Rozbor a vyvrátenie všetkého hnoja, vykydnutého na Langoša, by zabral celé noviny; taká reakcia preto neprichádza do úvahy už z komerčných dôvodov. Ľudí oveľa viac zaujímajú údery pod pás ako podrobný výpočet faktov. Tí bývalí komunisti, ktorí dodnes robia špinavú propagandu, sú však absolútne otrlí; nemožno ich udrieť pod pás - žiadny nemajú. No aj na dobre vedený direkt alebo hák sa dá pozerať.
Koncom novembra 1989 v jednej z prvých slobodných diskusných relácií v televízii povedal vtedajší komunistický funkcionár Peter Weiss: "Pripravoval som vlani s mojím priateľom Fedorom Gálom analýzu stavu spoločnosti..." Bola to provokácia a pravda zároveň. Gál zbledol - a nič. Možno správne odhadol, že krivý Weiss má vo vrecku dôkaz: výplatné listiny Ústavu marxizmu-lenizmu so záznamami o Gálových honorároch. (Taký revolucionár, ktorého platila druhá strana, bol aj Lenin.) Niektorí diváci iste očakávali, že sa Gál ohradí alebo ospravedlní. Márne.
Komunistická tajná polícia mala poriadok v záznamoch o svojich odporcoch. Rozlišovala nepriateľské osoby I., II. a III. V prípade ohrozenia režimu bolo presne určené, čo sa s ktorou kategóriou stane. Jednotka - to boli prominentní disidenti, ktorých zatknutie by vyvolalo búrku protestov na Západe a preto ich čakalo len domáce väzenie; zo žijúcich Slovákov tam patril snáď iba Kusý. Ostatní hlavní nepriatelia komunistickej moci boli dvojka - išli by bez milosti do basy; sem patril Langoš. Nasledovali stovky sympatizantov s disidentmi - trojka; tí mali byť internovaní na štadiónoch. Zvyšok národa by sa zľakol.
Komunizmus sa nakoniec predsa len zrútil. (Patrí to k najväčším zázrakom našich životov.) Vyrovnávanie sa s komunistickou minulosťou je však práca na desaťročia; sme ešte len na jej začiatku. Nikomu sa, pochopiteľne, do tejto práce nechce - ale treba ju urobiť. Výsledkom totiž bude zdravá spoločnosť - na rozdiel od pokrivenej, degenerovanej, odpornej. Mali by sme byť Langošovi vďační, že považuje dekomunizáciu za svoje životné poslanie. Nemecko je aj vďaka denacifikácii krajinou, kde je radosť žiť.
Langošova mladšia dcéra omdlela, keď uvidela tvár svojej matky po tom, ako ju pred pár týždňami bývalí štbáci brutálne dokopali. Bola to jasná výstraha: Teraz sme iba prizabili, dokážeme aj zabiť. Langoš sa zrejme zastrašiť nenechá. Komu sa občas zachveje duša obavou oňho, reaguje správne.
Keď bol Langoš v roku 1991 československým ministrom vnútra, žiadal v Moskve, aby sovietska strana odkryla svoju agentúrnu sieť u nás. Bolo to odvážne, ale samozrejme nepochodil. Taká demokracia v Rusku nikdy nebude, aby to Rusi urobili. A u nás bude. Aj vďaka Langošovi a jeho Ústavu pamäti národa.
Autor: Martin KLEIN
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
