ktorom by mal oslavovať svoje významné úspechy. Lenže akoby sa nikomu nechcelo jubilovať, lebo nikoho neteší, že jeho terajší najvýznamnejší reprezentant 1. FC zostúpil do II. ligy, kedysi prvoligová Lokomotíva sa horko-ťažko zachránila v najvyššej regionálnej súťaži, VSS a VSŽ zmizli z futbalovej mapy, lebo svoje hybné páky prenechali tigrom a vo IV. lige ostali iba Barca, Krásna a Košická Nová Ves, čo je na mesto s bohatou ligovou tradíciou i skutočnosťou, že počas doterajšieho účinkovania malo 75 klubov, ozaj veľká chudoba. Košický futbal však zažil aj oveľa krajšie etapy, keď jeho reprezentantov skloňovali vo všetkých pádoch a znamenal v rámci bývalého Československa, ale aj Slovenska veľa. Keďže úspešné roky netrvali večne a vystriedali ich aj smutné a neradostné obdobia, pozrime sa na niektoré míľniky, ktoré zanechali výraznú pečať na jeho nezvyčajne pestrej a zaujímavej storočnici.
Prvý preslávil KAC
Neuveriteľným, ale neodškriepiteľným faktom je, že o prvý lesk košického futbalu sa zaslúžil už mladučký KAC. Od svojho zrodu 23. januára 1903 potreboval iba šesť rokov na prvý úspech zisk titulu okresného majstra, čo predstavovalo územie dnešného nášho regiónu. A hneď po ňom prišli ďalšie. Rozvinutá skratka meštianskeho klubu (Kassai Atlétikai Club v preklade Košický Atletický Club) vzbudila rýchlo pozornosť. Pretisla sa do popredia, lebo v meste mu žičila klíma, ale najmä to, že od svojho založenia mal pevnú oporu v čestnom predsedovi grófovi Károlyovi Zichym a pomocou jeho vplyvu sa stal zakrátko jedným z najväčších a najsilnejších klubov na celom uhorskom vidieku. Toto konštatovanie je o to zaujímavejšie, že Košičanov učili hrať futbal Prešovčania, konkrétne mužstvo Karola Petheho ETVE, ktoré im v prvej futbalovej lekcii uštedrilo prehru 0:8. KAC sa z tohto prídelu rýchlo poučil, zlúčil sa s Košickým športovým spolkom (KSE), so športovým spolkom miestnych právnikov (KJSE) i s akademickým spolkom (KASE) a tu sa po prvý raz v meste v konkrétnej podobe ukázalo, že v jednote je sila. V takomto vydaní sa košický reprezentant stal favoritom okresnej majstrovskej súťaže. Nie formálnym, pretože ju päťkrát po sebe vyhral bez ťažkosti. Hneď v ročníku 1908/1909 si sebavedome počínal aj v súbojoch s majstrami ostatných vidieckych okresov. Zdolal Suboticu, Kluž a vo finále ETO Györ 3:2, To ho posadilo na koňa natoľko, že si trúfol vyzvať do boja o titul majstra krajiny najlepšie budapeštianske mužstvo FTC. KAC to však vyšlo draho, lebo prehral 0:11, takže druhý raz sa už neodvážil vyzvať budapeštianskeho majstra ako on, tak ani iný vidiecky celok. Napriek takejto sprche hodno spomenúť mená týchto jedenástich odvážlivcov: Stefán, Gábor, Kemény I., Kemény II., Sasy, Egész, Haász, Leidolf, Árva, Cséri, Korach. O rok neskôr videla finálový turnaj Budapešť, kde sa Györu podarilo vo finále revanšovať Košičanom za lanskú prehru výsledkom 1:0. V ročníku 1910/11 bolo opäť všetko ináč. KAC v záverečnom kole majstrovstiev vidieckych okresov všetkých konkurentov pokoril a vo finále zdolal AC Pécs 2:0. Aj v sezóne 1911/12 sa dostal dokonca medzi šiestich okresných majstrov, ale neobstál. Hneď o rok na to si zmeral vo finále sily s Györom, ktorému podľahol 1:2. Spoluautor publikácie "Zlatá kniha futbalu na Slovensku" Štefan Mašlonka píše: "Keby sme si položili otázku, kto za Rakúsko-Uhorska najlepšie ovládal loptu na slovenskej pôde, odpoveď by bola veľmi ľahká: KAC Košice. Dvakrát si prisvojil titul vidieckeho majstra Uhorska, dvakrát naň vo finále nedosiahol. Tak vysoko sa mimo Budapešti nedostal ani jeden z jeho konkurentov." Hoci v ďalších rokoch mu v Košiciach konkurovali hlavne Törekvés, Slávia a ČsŠK, patril stále medzi špičku, dokonca v ročníku 1937/38 vyhral východnú skupinu slovenskopodkarpatoruskej divízie, po dvoch finálových stretnutiach s víťazom západnej skupiny FTC Fiľakovo (0:0 a 3:1) sa stal aj majstrom Slovenska ČSFA, ale v kvalifikačnom turnaji o postup do I. ligy získal v šesťčlennej skupine iba štyri body a skončil na samom dne. To bolo jeho posledné slovo v predvojnovom Československu. Ešte po pripojení Košíc k Maďarsku si politickými chodníčkami vyšliapal v ročníku 1939/40 cestu do najvyššej súťaže, ale so ziskom štyroch bodov skončil na predposlednom 13. mieste a zostúpil. Prišiel aj o štadión pri starej nemocnici, a keď ho v marci roku 1942 pohltil KRAC (Košický Rákócziho Atletický Club), po dobre nacvičených ťahoch na politickej šachovnici definitívne zanikol. Ani vo sne netušil, že ho stihne taký krutý osud a rýchly pád.
Jednota v lige i s titulom
Ešte v časoch, keď Košice patrili Maďarom, vznikol jediný slovenský športový klub Jednota, ktorý ozajstný rozmach zažil až po II. svetovej vojne v oslobodenom Československu. Ešte v roku 1945 si ŠK vybojoval v kvalifikačnom turnaji postup do I. ligy, keď v rozhodujúcom zápase 13. augusta zdolal PTS Prešov 8:3 v zostave: Pajtás Leško, Kaincz, Hučka, Pásztor, Nepko, Greškovič, Kertész, Chmilnický, Klimek, Danko. Napriek nepríjemne vysokej prehre v brnianskej premiére, ktorú SK Židenice uštedril v najvyššej súťaži Jednote v podobe 8:1, o týždeň videli košickí diváci víťazstvo 4:3 nad Trnavou i historický prvý ligový gól z kopačky Greškoviča. To ešte nik netušil, že mužstvo bude v skupine B zo slovenských účastníkov najúspešnejšie (skončilo štvrté) a si zmeria sily s ŠK Bratislava, ktorý bol v skupine A tretí, o titul majstra Slovenska. Hoci skalní v meste pri Dunaji svoje mužstvo pasovali hneď za víťaza, ich optimizmus neschladila ani prehra 1:2, najmä, keď po dvoch góloch Tureka vykresal Korostelev veľkú iskru nádeje. Lenže v odvete Košičania rýchlo utíšili publikum. Hoci Baláži hneď zmazal manko z východu, Turek opäť dvoma gólmi a Csiszár jedným výrazne prispeli k víťazstvu 3:2, pričom najlepším mužom na trávniku bol s nápadnými kučeravými vlasmi Klimek. Jednota v oboch zápasoch, v ktorých získala prvý povojnový titul, nastúpila v zostave: Klimčok Marik, Pásztor, Hučka, Zibrinyi, Nepko, Turek, Štrba, Csiszár, Klimek, Daňko. Nuž, nečudo, že doma vítali futbalových hrdinov s veľkými ováciami, na radnici dostal každý hráč hodinky s venovaním, a to bolo vlastne všetko. Darmo, v tých časoch boli odmeny skromné, ale o to viac zápal do hry a dobrá výkonnosť zdobili vtedajšie košické perly na každom kroku. Povojnové pomery a februárové udalosti v roku 1948 nepriaznivo poznamenali aj ďalšiu existenciu Jednoty. Prekrstili ju na Dynamo, ktoré navyše nevedelo utiahnuť finančnú káru, a keď z večera na ráno odišli repatrianti Turek, Csiszár a spol., došlo v 1949 k jeho fúzii s ŠK Železničiari Sparta pod novým názvom Dynamo ČSD. Zo začiatku sa zdalo, že to bude dobré, dokonca v roku 1951 mali Košičania k titulu čs. majstra najbližšie. Nebudeme ani tak spomínať na ich najvyššiu prehru v ligovej histórii 0:13 v Gottwaldove, ktorá im poriadne zavarila, ale na domáci bezgólový výsledok v záverečnom kole s Prešovom. Keby niekoľko minút pred koncom J. Gajdoš miesto žrde trafil sieť, primát by neoslavovala tretíkrát po sebe Bratislava, ale fanfáry by trúbili radostnú zvesť v Košiciach. "Hrdinom derby sa stal prešovský brankár Mrlina. Zneškodnil neuveriteľné príležitosti," spomína dnes s úsmevom J. Gajdoš. A predstavte si, viacerí Prešovčania na otázku, aké mal ich gólman krstné meno, nevedeli odpovedať, ba s úžasom začali pochybovať o tom, či takého muža medzi žrďami vôbec mali. Z toho vidieť, že pamäť po niekoľkých desiatkach rokov dáva aj takúto výpoveď. Kto teda z Košičanov mal šancu stať sa jediný raz čs. šampiónom? Matys, Beller, Vaško II. Iľko, Nepko, Zibrinyi, Hučka, F. Fecko, Vaško I., Putera, Polgár, Dobay, Gajdoš, Pollák, Greškovič.
Košické pády
Kto by bol povedal, že po treťom mieste v lige, keď prvé ušlo Dynamu ČSD o vlások, v nasledujúcom roku 1952 skončí posledné a bude sa musieť rozlúčiť s elitou. Čo bolo príčinou takého výrazného poklesu? Z metropoly začínajúc brankárom Matysom, odišli aj Dobay, Putera a ďalší, niektorým pribúdali rôčiky a noví za nich medzery nezalátali. Ani v novej Lokomotíve, ktorá sa do ligy dostala v roku 1953 pri tzv. ozdravnom procese socialistickej telovýchovy aj s ďalšími celkami, sa na zmenenú situáciu dokonale nepripravili, na ihrisko nastupovali viacerí ešte neskúsení dorasteneckí majstri, a kým sa v jednokolovej súťaži šikovní chlapci udomácnili, dostali sa na vedľajšiu koľaj, na ktorej železničiari zostali až do roku 1965. Lenže v tom čase nezvládli nároky ani vo VSS, ktoré sa síce na vrchol v päťdesiatom šiestom dostali, ale po skončení ročníka zostúpili. V sezónach 1958/59 a 1959/60 síce v najvyššej súťaži bola pre zmenu Jednota (vznikla zlúčením VSS a Dynama Spoj), avšak potom až do leta 1963 metropola východu bola bez vrcholného futbalu. Toto obdobie akoby v mnohom kopírovala súčasnosť. Košický futbal totiž živoril predovšetkým finančne, ocitol sa vo veľkých dlžobách, stratil svojho najlepšieho odchovanca z prvej polovice päťdesiatych rokov Kvašňáka, ktorý po veľkých ťahaniciach medzi Jednotou a Spartou skončil nakoniec na pražskej Letnej, odišiel aj kanonier Martinček do Prešova, prestúpili i ďalší hráči. Po nečakanom jarnom zostupe v 1960 sa menili tréneri počnúc Zoltánom Fazekašom ako na bežiacom páse, ešte že v zime 1963 prišiel Štefan Jačiansky a začal s túžobnou obrodou a obratom k lepšiemu.
Veľká éra VSS
O veľké obohatenie košického futbalu sa zaslúžilo nevšedné funkcionárske trio Nógrády Kropáč MUDr. Juhás a tiež dvojica trénerov Jačiansky (prvý raz bol v klube od roku 1963 do konca 1969, teda plných sedem rokov!) Vengloš, ktorá vlastne reprezentovala školu veľkého stratéga Leopolda Šťastného. Obaja sa hrdo hlásili k jeho menu a zanechali na trávniku na Solovjevovej ulici veľa zo svojich myšlienok, ktoré sa príťažlivým spôsobom premietli v ľudovej zábave. Koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov sa funkcionárom podarilo zlákať do žlto-modrých farieb takmer všetko, čo v tom čase zdobilo futbalový východ. Nakoniec, celú základnú zostavu tvorili hráči, z ktorých takmer všetci aspoň raz nastúpili v reprezentačnom áčku, alebo boli v jeho výbere. Mená Švajlen, Pivarník, Bomba, Desiatnik, Štafura, Pollák, Daňko, Hoholko, Strausz, Boroš a neskôr i Oravčan Galis sú toho jasným dôkazom. Ani neprekvapilo, že trio Štafura Pollák Daňko, či kúzelník s loptou Boroš vedeli rozohrať neuveriteľný koncert, ktorý bol pastvou pre oči. Najmä dvojica Strausz, Galis často napínala siete, výdatne ju podporoval Daňko a potom i Andrejko. VSS jednoducho rozdávali radosť z hry, a mali aj na to, veď z tohto kolektívu boli neskôr Pollák, Galis, Pivarník majstrami Európy, ba Pivarník, aj keď v drese Slovana, sa stal v roku 1974 aj najlepším čs. futbalistom, Strausz so 115 gólmi členom Klubu kanonierov, Švajlen strieborným olympionikom, Bombu ešte z čias prešovského pôsobenia zdobila pozvánka na MS´62 a ako jediného východniara do výberu Európy. Preto ani neprekvapilo, že väčšina z nich sa podpísala v I. lige pod druhé (v 1971), tretie (v 1973) a štvrté miesto (v 1972) a pod víťazstvo v Slovenskom pohári v roku 1973. Boli to hráči, ktorých si väčšina fanúšikov cení a ospevuje viac, ako tých, čo koncom deväťdesiatych rokov získali tituly.
Aj Čermeľ vo veľkej hre
Od roku 1965 Lokomotíva až na jednu výnimku bola medzi elitou do leta 1986. Akoby si to futbal v Košiciach zariadil tak, že sa vždy darilo jednému z ligistov viac, než druhému. Kým v prvej polovici sedemdesiatych rokov kraľovali VSS, v druhej rozdával viac radosti výkvet Čermeľa. V ročníku 1976/77 vyhrali železničiari Slovenský a Československý pohár, v nasledujúcom obsadili v I. lige 3. miesto a pohárové triumfy v oboch vydaniach zopakovali aj v sezóne 1978/79. Tieto úspechy neboli dielom náhody. Veď v tom čase hral v zostave Lokomotívy majster Európy Móder, či kanonier so štiplavou strelou, člen Klubu kanonierov a trojnásobný Kráľ strelcov Józsa, ktorý po Adamcovi získal túto korunu najčastejšie. Hru mužstva ozdoboval vtedajší najväčší talent nášho futbalu Kozák, ktorý získal bronz na ME´80, o rok na to sa stal, aj keď v drese Dukly Praha, čs. jednotkou, ba z východniarov ho zdobí najviac reprezentačných štartov. Ak k týmto menám prirátame z roku 1980 zlatého olympionika a bronzového medailistu z ME brankára Semana, či oporný stĺp zadných radov J. Suchánka, pracovitého P. Fecka, G. Farkaša a ďalších, boli to futbalisti, ktorí doslovne lákali do hľadísk.
Druhý veľký výbuch
Je ťažko vysvetliteľné, že po takých parádach nastal v košickom futbale druhý veľký výbuch. Zaujímavé je, že rok pred svojím pádom vyhrali ZŤS (išlo len o zmenu názvu VSS) v 1980 Slovenský pohár, a to isté platí aj o Lokomotíve, ktorá v roku 1985 získala rovnakú trofej a v nasledujúcom sa lúčila s najvyššou súťažou. Pritom v Čermeli mali na jar dlho všetky tromfy v rukách, ale rozhodujúce zápasy nezvládli psychicky, ani strelecky. A tak Košice prežívali až do leta 1993 futbalovú chudobu, medzi elitou opäť nemali zástupcu, pričom železničiari padli raz až do II. SNL a z prepadliska ich nakoniec dostali aspoň o súťaž vyššie bývali hráči po návrate zo zahraničných pôsobísk. Košice sa trápili, v ročníku 1991/92 nedokázali postúpiť, hoci v I. SNL mali troch zástupcov VSS, Lokomotívu a VSŽ. Až v nasledujúcej sezóne 1. FC po spomínanej fúzií dal najavo, že postup mu neujde. Došlo aj k rozpadu Československa, vznikom novej situácie postúpila i Lokomotíva, zrazu to vyzeralo tak, že košické starosti pominuli. Hlavne, keď nový klub, ktorý sa usídlil vo VŠA, popri jasnom postupe vyhral Slovenský a Československý pohár, keď pokoril v celoštátnom finále majstra Spartu Praha. Život však postupne ukázal, že opak je pravdou.
Všetko sa opakuje
Akoby pravidlo, že nič netrvá večne, v tomto futbalovom meste platilo do litery. A nevyriešil to ani tiger, ktorý sa objavil v embléme 1. FC. Tohto dravca mali v zdravom ponímaní predstavovať futbalisti. Dvakrát síce oslavovali titul konkrétne v rokoch 1997 a 1998 v prvom prípade sa prebojovali aj do základnej skupiny Ligy majstrov, ale to bol z ich strany vrchol. Momentálne je to vlastne tak, že Košice po páde 1. FC vychovávajú talenty pre iných, lebo takmer všetci ich opúšťajú. Aj taká je realita týchto dní, ktorá iba zvýrazňuje, prečo po posledných vrcholoch nasledoval ďalší nepríjemný pád. A ako to vyzerá, môže bolieť veľmi dlho.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
