viac tým vymysleným, čo nikdy neboli, ale ľuďom, a teda aj Košičanom stále chodili a chodia po rozume či presnejšie po ich fantázii. A tu sa stačí inšpirovať napríklad pohľadom na chŕliče dažďovej vody pod strechou Dómu sv. Alžbety. Ani jeden sa nepodobá na iný a každý je vymyslený, lebo darmo by ste hľadali v atlase dajme tomu zvieratko s kravskou papuľou, levím telom a netopierími krídlami. Jedno z nich dokonca kojí svoje mláďatko príšeriatko, iné sa opiera o plece opancierovaného rytiera, drak konzumuje nejakú svoju obeť a podobne. Jeden jediný chŕlič (ak sa pozeráte od Alžbetinej ulice, na pravú neukončenú vežu Dómu) má ľudskú podobu. Je to žena, pritom ešte škaredá a alkoholička. Lebo takú vraj mal jeden z murárov a teda ju zvečnil, nech ju každý vidí, čo je zač a nech ona na hanbu všetkých a počas storočí musí stále vraciať (vodu do obehu).
Tým pádom chŕliče dali staviteľom Dómu priestor pre humor a fantáziu, aby sa nemuseli len serióznymi svätými zaoberať, ale mohli sa aj vybúriť. A my sa už môžeme iba dohadovať, čo ktorý znázorňuje.
Podobne sa dá len hádať, čo je pravdy na opise, že vraj pri Dóme stál v 17. storočí bronzový slon. A nie hocijaký, ale taký, ktorý dokázal pohybovať očami, ušami a chobotom. Keď odbilo poludnie, slon údajne vydal ostrý zvuk a chobotom sa 12-krát udrel do pŕs. Ale to je len výňatok z toho, ako Košice vtedy videl turecký cestovateľ Evlia Čelebi, ktorý ďalej píše: "V meste je 70 kostolov, 4 000 kamenných palácov a iných domov. V meste je 1 060 obchodov a troje kúpeľov. Všetky hlavné ulice sa lesknú, lebo sú vyložené bielym mramorom. Majitelia domov vyzametajú metlami ulice tak dočista, že by z nich bolo možné zlízať rozliaty med. V tomto meste nikdy nie je mor, má príjemný vzduch a veľmi pekných obyvateľov. Okolo mesta sa v šírke a dĺžke do štyroch hodín nachádzajú záhrady a vinice. V záhradách je nespočetné množstvo vodotryskov a bazénov, vo viniciach vily s vežičkami."
Nuž, človek si môže vymýšľať, ale ide o to, aby mu to aj niekto zbaštil. Preto jeho vymýšľance musia mať niečo do seba a mali by mať aj svoj pôvab. Len takto potom môžu pretrvať aj storočia. A medzitým sa ešte stále prilepšujú a dopĺňajú až sa stávajú z nich legendy.
Aj Košičania mali dosť bujnú fantáziu, a tak sa dozvedáme, že pri Hornáde žil vlkolak (ktorý nikdy neumieral prirodzenou smrťou, ale iba samovraždou), v Hornáde žil vodník, že pod mestom je hotový labyrint chodieb, pričom jedna vedie až na Hradovú, iná na terajšie sídlisko Železníky (pod Šibenú horu), začiatok ďalšej je ešte aj teraz naozaj vidno v Miklušovej väznici a údajne viedla na popravisko, kde teraz stojí Morový stĺp. Ďalšia legenda vraví, že lampáš, ktorý sa nachádza v Dóme sv. Alžbety, mal takú moc, že každý odsúdenec, ak k nemu dobehol, musel byť oslobodený.
Niektoré legendy sú ale až také známe, že ľudia ich už viac menej nadobro považujú za skutočnosť. Napríklad tá o žobrákovi, ktorý je vyobrazený ako socha na meštianskom dome na Hlavnej ulici, ktorý mnohí volajú Žobrákov dom. Skoro každý si myslí, že dom si dal postaviť človek, ktorý si naňho nažobral. A že vraj, aby sa mu ostatní boháči neposmievali a vzali ho medzi seba, tak ešte aj tých si kúpil.
Rovnako kadekto verí, že v klenbe Dómu je jeden kameň, ktorý možno poľahky vybrať a celý Dóm sa zrúti, čo je absolútne nemožné, ak ste už niekedy počuli niečo o statike.
Zachovaný je aj opis Dómu, v ktorom sa vraví toto: "Kostol je zdobený niekoľkými tisíckami lámp a lustrov zhotovených z čistého zlata a pokrytých drahokamami. V kostole slúži zhruba 3 000 kňazov, mníchov a sluhov. Všade visia lustre, ktoré poslali kresťania žijúci na siedmich zemských pásoch. V predsieni je mnoho vodotryskov a stokov a vnútro predsiene je zdobené rôznymi ovocnými stromami. Pozornosť si zaslúži viničová záhrada, kde na základe štiepenia kvitne niekoľko tisíc rôznych odrôd strapcov hrozna. Avšak najväčším zázrakom je, že v jednej porcii hrozna je 22 druhov semiačok rôznej farby".
Aj legendy svedčia o životaschopnosti mesta, keď im to mesto stojí za to, aby ľudia až takto zapracovali fantáziou. A i keď nie sú (a ani nechcú byť) oficiálnou a čo najpravdivejšou históriou, majú v sebe skryté čaro rozprávok, kde je nakoniec všetko pekné a dobré.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
