celoštátnej výstave psov všetkých plemien. Čo chovateľ, to množstvo rozličných príhod so svojimi miláčikmi. Každý psíčkar vie o svojom chlpáčovi hovoriť hodiny a hodiny. I keď sa na prvý pohľad zdá, že príbehy sú veľmi podobné, zdanie klame. Psy totiž, presne ako ľudia, majú rozličné povahy.

Každý je výnimočný a nám sa síce na výstave páčili mnohé psíky, no niektoré nás predsa len upútali viac. Napríklad taká 16-mesačná sučka bernského salašníckeho psa Elza zo Smižanskej Maše. Všimli sme si ju hneď. Jej dobrácky výzor nikoho nenechal na pochybách, že ide o veľmi príjemnú spoločníčku. Nádherný exteriér Elzy práve vylepšovala majiteľka Miroslava Šteinerová vkusnou červenou šatkou: "Dávam jej šatku preto, aby si v tejto horúčave neoslinila hruď. A napokon, je to aj pekný módny doplnok."

Elzina krása je síce neprehliadnuteľná, ale majiteľka mala predsa len obavy. "Keď sa naťahovala s našou staršou päťročnou sučkou, tiež bernského salašníckeho psa Dinou o palicu, prišla o jeden zub. A to je už chyba krásy. Našťastie máme potvrdenie od lekára a röntgenovú snímku, že ten zub skutočne mala. Keby jej zub chýbal, pretože jej nenarástol, nemohla by byť uchovnená. Je to ako na 'misskách', aj pes musí byť exteriérovo tip-top."

Ale Elza a celé jej plemeno je vyhľadávané nielen kvôli výzoru, ale i kvôli povahe. Je to jedno z mála salašníckych plemien, ktoré sú vyslovene prítulné. "To však neznamená, že by nebola dobrým strážcom. Vie votrelca aj zastrašiť. Ale k členom rodiny je úžasná. Ja ju bez obáv nechávam v spoločnosti svojej dvojročnej dcérky. Jedine azda čo je pre dcérku nepríjemné je to, že keď sa zaženie chvostom, obíja ju ním po tvári," smeje sa M. Šteinerová.

Kým veľké plemená zabrali priestor pri hale Cassosportu, malé sa usalašili dnu. Medzi nimi najpočetnejšiu skupinu tvorili yorkshirské teriéry. Na výstave ich bolo 35 kúskov a aj keď sú to psíky malé, zároveň sú veľmi temperamentné. Úplne nádherné je, keď ich je viac pri sebe, vtedy sa najlepšie prejavia ich povahové nuansy. Potvrdila nám to aj Monika Kavčáková z Prešova, ktorá doma v paneláku chová svorku troch ‚jorkširov'. "Keď ideme po ulici alebo ich vezieme v košíku na bicykli, pútajú väčšiu pozornosť ako prezident. Sú to ale veľmi rozumné psy a doma prespia aj 20 hodín. Vonku sa však prejavia, sú veľmi živé. Aj povahou sú úplne odlišné. Naša štvorročná Bianca je veľmi rozumná, aj preto, že je najstaršia. Trojročný Imagine je vyslovene dobrácka povaha a trojročná Jaffka je dokonalá herečka. Tá je aj najväčší šibal a provokatér. Asi preto ju má manžel najradšej."

Malé ‚jorkširy' sú ako všetky psy chované v bytoch naučené na postele. Tieto tri sú však psy vankúšové. "Usalašia sa na vankúšoch a vždy v noci sa šikovne uhnú, aby sme ich nepripučili."

K yorkshirom sa rodina Kavčákova dostala kurióznym spôsobom. "Pred piatimi rokmi sme išli na výstavu psov v Prešove aj s 1 500 korunami, že si za ne kúpime nejaké šteniatko. Do oka nám padli yorkshiry, ale keď sme sa dozvedeli, že šteňa s papiermi stojí od 15-tisíc korún vyššie, začali sme rok sporiť a až po roku sme si kúpili Biancu."

Kým yorkshiry patria k najmenším plemenám, len niekoľko metrov od nich ležali v tieni najvyššie psy, a to írske vlkodavy. Pri svojej výške boli skutočne neprehliadnuteľné. Ale už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o vyrovnané a pokojné plemeno. Niet divu, že sú symbolom škótskej kráľovskej gardy. "Sú to vyslovení aristokrati. Nič ich nerozhádže a sú dokonalými, inteligentnými spoločníkmi," prezradila nám majiteľka Edita Strýčeková z Revúcej. Tá si na výstavbu priviedla šampióna - dvojročného Maxa a dvojročnú Bambi.

Spoločnosť im robili ďalšie impozantné vlkodavy, spomeňme aspoň krásneho ročného bieleho Arona. Napriek svojej impozantnosti sú tieto obry maximálne dobrácke. "Keď ich uvidíte na ulici, pokojne ich môžete pohladkať a oni vám neublížia. Nikdy ľudí nenapádajú. Sú veľmi mierumilovné a tešia sa z každého dotyku. Ani s ostatnými psami sa nebijú. Dokážu sa priateliť s každým."

O ich priateľskosti svedčí aj príhoda, na ktorú E. Strýčeková rada spomína, i keď spočiatku vyzerala ako hororová záležitosť: "V byte chovám aj malé čivavy, ktoré sú najmenšími psami na svete. Vlkodavy mám zvyčajne na záhrade, ale niekedy ich nechám v byte. Tak som raz išla na nákup a Max aj s čivavami ostali strážiť byt. Keď som sa z nákupu vrátila, vítal ma len Max a čivavy nikde. Zľakla som sa, prehľadala celý byt a stále nič. Až ma napadla kacírska myšlienka, že ich Max zožral. Ale kdeže, čivavy si len našli hniezda v jeho srsti. Boli mu zalezené na tele a spokojne oddychovali. Aj to svedčí o tolerantnej povahe vlkodavov."

Írske vlkodavy patria medzi chrtov, a napriek svojej veľkosti sú nenáročné na chov. "V podstate zjedia denne 1,20 kg stravy."

U vlkodavov sme nepredpokladali, že by spávali v posteliach so svojimi pánmi, ako väčšina psov, ktoré sme na výstave stretli, ale majitelia týchto velikánov nás vyviedli z omylu: "Samozrejme, že spia s nami v posteli, kde by mali ležať, ak nie so svojím pánom?" udivene zareagovali a priznali, že ani vlkodav nemusí byť v posteli prekážkou. "Vždy sa ohľaduplne uhne, alebo my."

Medzi chrty patria aj exkluzívne afganské chrty. Na výstavu prišli síce len tri, ale všetky boli nezvyčajne sfarbené, so žíhaním na chrbte. Ich dlhá hodvábna srsť priam lákala pohladiť ich a ani ich majitelia nemali nič proti. "Sú veľmi priateľskí k ľuďom, ale čo je zaujímavé, vždy vedia vycítiť, keď je človek zlý," prezradila nám majiteľka Silvia Pukáčová z Nitry, ktorá priviedla dvojročného Aramisa a dvojročnú Aríciu.

Ako nám povedala, chová ich v záhrade, ale len čo sa ocitnú v dome, v momente skončia v posteli. "Sú to úchvatné psy. Denne 20 hodín prespia, ale zvyšok prebehajú. Začiatočníkom by som im však neodporúčala. Sú dosť svojhlavé a na povely veľmi nereagujú. Keď im poviem sadni, tak zvažujú, či vôbec je ten príkaz opodstatnený. Azda i preto ide o nich chýr, že sú hlúpe. Nie je to však pravda. Sú skôr prešibané. Treba im najprv porozumieť, a vtedy vás začnú rešpektovať," nedá na povahu ‚afganov' dopustiť.

O ich ľstivosti vari najviac hovorí nasledujúca príhoda. "Aramis ležal v kuchyni a spal. V kuchyni bola aj svokra, ktorá akurát ‚klepala' rezne. Šestnásť rezňov osolila a len na minútku si odskočila. Keď z kuchyne odchádzala, Aramis si stále spokojne odfukoval a ani brvou nemihol. Keď sa však vrátila, zo 16 rezňov už mala len štyri. Ale poloha Aramisa sa nezmenila. Naďalej bol v tej istej polohe a tváril sa, že tvrdo spí."

Chovateľom afganských chrtov sú tieto príbehy s jedlom veľmi povedomé. Asketická postava totiž môže človeka veľmi ľahko zmýliť. Faktom totiž je, že chrty sú veľkí labužníci, na stravu si potrpia, i keď to na ich vizáži vôbec nebadať.

Milovníkom psov zaiste tiež netreba zvlášť predstavovať west highland white teriérov. Áno, sú to tí bieli chlpáči, ktorí dominujú na istom type škótskej whisky. Pri páriku bielych krásavcov sme stretli ich temperamentnú majiteľku Ingrid Chriašteľovú z Košíc, ktorá je na svojho 10-ročného šampióna, veterána Crista a dvojročnú Angie patrične hrdá. "Sú to skvelé psy. Angie je prítulná, ale Cristo je ostrý. Veď je to teriér."

Práve Cristo, napriek svojmu vzrastu, odvážne zdolal urasteného boxera: "Ľahol si na chrbát a šikovne ho zospodu držal zubami pod krkom. Bola to zaujímavá situácia, keď na mňa majiteľka boxera kričala, aby som ho brala, lebo jej psovi ublíži."

I. Chriašteľová je v chovateľských kruhoch známa aj tým, že vlastnoručne šije pre svojich miláčikov rôzne šaty. "Šijem im šuštiaky aj čiapky a keď si aj všetci myslia, že som blázon, viem, prečo to robím. Moje psy žijú v byte a keď s nimi idem von, tak môžu z toho prechodu z tepla do chladu chytiť rôzne choroby. Chcem ich toho ušetriť."

Náš "pokec" s nadšenými majiteľmi psov sme ukončili s Teodorom Arendarčikom z Perína, ktorý chová írske setry. Práve setry sú ozdobou každej výstavy. Sú to psy nezvyčajnej krásy s dokonalou stavbou tela a ako hovorí predseda okresnej organizácie Slovenského poľovníckeho zväzu v Košiciach Ľubomír Myndiuk, setry je ťažko hodnotiť, pretože medzi nimi nie sú nepekní jedinci.

Smutné je len to, že týchto nádherných poľovníckych psov je na výstavách čoraz menej. V Košiciach už niekoľko rokov chýba anglický seter a tohto roku sa prezentoval len jeden gordon seter a päť írskych setrov. T. Arendarčika sme prepadli práve vtedy, keď si s Johannou Csermak z Nemecka - chovateľkou štvorročnej Meggi a štvorročnej Iriny, vymieňali chovateľské skúsenosti. T. Arendarčik je majiteľom dvojročnej Kory: "Vždy sa rád pozhováram s majiteľmi setrov. Sú to obdivuhodné psy. Sú veľmi temperamentné, potrebujú veľa výbehu, ale na druhej strane sú aj veľmi prítulné. Na výcvik však potrebujú pevnú ruku, sú dosť svojhlavé."

Definícia povahy setrov je presná. Azda by sme ešte doplnili, že sa vedia aj uraziť a niekedy sú precitlivené. Ako ostatné psy, sú taktiež veľkí labužníci a nezjedia hocičo.

Veselých príhod má s týmto plemenom T. Arendarčik neúrekom, ale najviac si nedávno užili práve s Korou, ktorá sa ‚hárala'. "Ani vám nepoviem, čo všetko sme museli robiť, aby sa nič nestalo. Máme ešte dva psy a bol veľký problém dostať ich od seba. A pritom Kora je vyslovený maznák. Chce byť s nami a nie so svorkou."

Samozrejme, i setry sú pôžitkári a i keď ich chováte vonku v záhrade, nezaprú klasickú psiu posteľovú črtu. "Len čo sú v dome, chcú sa dostať do perín."

Isteže aj o ďalších psích plemenách by sa dalo napísať množstvo zaujímavých faktov a príbehov. A určite by si to mnohé z nich zaslúžili. Takže znova nabudúce.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.