klarinetov a aj ľudové píšťalky. Hrá rannobarokovú hudbu, jazz, improvizuje a komponuje filmovú hudbu. Vzdelanie získal aj na Royal Academy of Music v Londýne a na AMU v Prahe. Ako sólista spolupracuje s renomovanými hudobnými telesami Virtuosi di Praga, Pražskými symfonikmi, Slovenským komorným orchestrom, vlastnými súbormi Collegium Quodlibet a Jiří Stivín and Co Jazz Quartet. Predstavil sa s orchestrom Štátnej filharmónie Košice v rámci Košickej hudobnej jari. Zahral si na zobcovej flaute svojho obľúbeného Telemanna a na malej flautičke predniesol Vivaldiho koncert. Pred tým, ako za spolupráce s dirigentom Leošom Svárovským a filharmonikmi doslova strhol publikum svojim odzbrojujúcim prejavom, stretli sme sa na chvíľu v zákulisí Domu umenia. Jiřího Stivína zaujal fotoaparát nášho kolegu, po tom, ako spolu prebrali všetky parametre, dostali sme sa konečne k rozhovoru.

Ako vnímate Slovensko?

- Chodievam sem často. Už ako malý chlapec som do Košíc dokonca letel lietadlom. Šiel som na nakrúcanie v Tatrách a vtedy nič nelietalo do Popradu. Bolo to dávno, točili Anděla na horách s Marvanom. Ja som sa tam dostal náhodou. Mama bola totiž v divadle kolegyňou Josefa Kemra a on, keďže sa rozviedla, chcel jej pomôcť a povedal: Ja ti toho tvojho syna vezmem na filmovačku . Mesiac sme bývali v Poprade a mohol som zažiť na vlastnej koži, ako sa točí film a vidieť všetko to zaujímavé okolo.

Preto ste napokon šli študovať kameru na FAMU?

- Asi aj preto, že matka robila v divadle, všetko sa to tak spojilo. Ale pred tým, ako som šiel na FAMU, bol som po maturite rok na Barrandove rekvizitárom. Robil som napríklad na filme "Vyšší princip" s pánom režisérom Krejčíkom. Nie som síce ani v titulkoch, ale všetko som odťahal vlastnoručne ja.

Kedy ste zistili, že hudba je to, čo chcete robiť?

- Ako malý chlapec som sa učil na husle, ale tie ma nebavili, nechal som to. Chodil som tam vlastne len kvôli sebavedomiu, lebo nosiť futrál vyzeralo ako niečo veľmi dôležité, ale hranie ma až tak nebavilo. Možno, že by mi šlo, ale učiteľ ma učil spôsobom, ktorý sa mi nepáčil. Bol perfekcionalista a mňa cvičenie vôbec nebavilo. Keď som mal dvanásť rokov, definitívne som s tým praštil. Ale zaujímavé je, že dodnes viem to všetko, čo som sa naučil ako malý. Štúdium na FAMU mi nezaberalo toľko času. Chodil som teda často na koncerty. Na jednom som spoznal flautistu Milana Munclingera, zakladateľa súboru Ars rediva. Je veľmi známym interpretom barokovej hudby. Požiadal som ho o hodiny hudby. Povedal mi: Ale ja som drahý. Bolo to v roku 1962, päťdesiatka za hodinu bol vtedy fakt veľký peniaz. Tak som chodil aspoň jednu hodinu za mesiac. A vymetali sme spolu jazzové kluby. On bol tiež veľkým fanúšikom jazzu.

Ale občas si na husle zahráte.

- To skôr zo psiny. Napríklad v našom centre pre improvizáciu Cap-Art som mal koncert a bol tam niekto s husľami, tak som si skúsil niečo zahrať. Ale naozaj išlo len o psinu.

Na čo by ste v hudbe nedali nikdy nahovoriť ?

- To je ťažko povedať, to záleží skôr na ľuďoch, s akými hrám. Asi by som nenechal nahovoriť na niečo, čo by som nevedel.

Hovorí vám niečo elektronická hudba?

- Vychádza z možností, ktoré nám technologický vývoj priniesol. Techno, alebo rozličné prúdy house, to je odraz doby. Myslím si, že je to zaujímavá záležitosť. Je to taký druh hudby, ktorá pôsobí na prvú signálnu sústavu. Je to taká akoby moderná droga, človeka dostane do určitej nálady a tých ľudí baví, každý si žije sám pre seba, ťažko uvidíte, aby niekto tancoval spolu, každý je sám za seba. Je to neuveriteľné, že tie pekné dievčatá tancujú samé. Samozrejme, každá takáto skúsenosť pomáha. Dva dni pred tým, ako som prišiel do Košíc, som hral v Lucerna bare s kapelou Monkey Business, to bol tiež zaujímavý zážitok.

Máte vzťah k počítačom?

- A aký. Ja dokonca zbieram staré macintoshe. Ak nejaký máte, môžete mi ho poslať. Vyzdobil som si nimi štúdio. A keď ich budem mať ešte viac, postavím si z nich múr, ktorý ma bude obklopovať pri práci.

S orchestrom Štátnej filharmónie Košice ste hrali Vivaldiho, pred pár dňami s Monkey Business a potom zas jazzové koncerty. Je v baroku a jazze nejaké spojivko?

- Viete, že áno? Stále je tu možnosť improvizovať, dotvárať...

Nedávno ste si dokonca zahrali s rómskou kapelou...

- V Bratislave. Bola to svojrázna rómska formácia, odniekiaľ z Podbrezovej či odkiaľ, tí chlapci boli vskutku originálni. Ja tomu zvyknem hovoriť, hrali pudom. Vlastne som im to tam iba kazil. Dali mi zabrať. Mám rád tieto presahy, takéto podnetné spolupráce, napríklad so speváčkou a gitaristkou Sue Vesan sme spolupracovali. A so Zuzanou Homolovou som robil celú platňu.

Vymenili ste manchestrovú šiltovku za plátený letný model. Koľko ich doma máte?

- Vždy len jednu.

Nemáte ich viac?

- Nemením to. Nosím vždy jednu až do zodratia. A potom si kúpim novú.

Neviete o nikom kto zbiera "Stivínovky"?

- Zatiaľ neviem o nejakej mojej vydraženej čapici. Hoci, stalo sa už, že mi nejakú potiahli. Ktovie, kde skončila. Je pravda, že som niekoľkokrát niekomu dal svoju starú čiapku, aby podľa nej urobil novú a už som ju nikdy nedostal späť.

Stále nosíte vo vrecku saka flauty?

- Všetky nie.

Ste známy tým, že si flauty aj sám vyrábate.

- Na romantickú hudbu a jazz som si vyrobil flautičku z trúbky od záchodu, vlastne kópiu renesančnej flauty. Nahrával som s ňou, aj s Českou filharmóniou, dokonca pre Rézu Páhlavího, bývalého iránskeho šacha, hudbu pre jeho audiovizuálne projekty.

Ten by sa čudoval, keby vedel, na čom hráte.

- Arabi si mysleli, že je to ich národný nástroj. A čudovali sa, kto sa na to u nás naučil hrať.

Ako k tomu vôbec prišlo, že ste nahrávali pre Rézu Páhalvího ?

- Objednával si u nás veľa hudobných audiovizuálnych programov. To robili za tvrdého socializmu aj umelci, ktorí nemohli nič iné robiť, nepohodlní režimu. Nielen filharmónia, ale napríklad aj Petr Hapka. Vyrábalo sa cez akési Art Centrum. Potom sa to vysielalo v rámci jeho vlastných programov, ktoré sa volali Moja ríša. On stále oslavoval. A platil zlatom. Ale my sme z toho zlata veľa nevideli. Nahrávalo sa to väčšinou v Čechách a niečo aj tam. A keď ho zvrhli, tak museli všetky tie nahrávky zničiť. Nepatrili totiž nikomu, takže tie drahé štúdiá, nahrávacie prístroje, pásky, všetko zničili. Nedalo sa to inak zákonne urobiť, lebo to nikomu nepatrilo. Tým, že ho zvrhli, on vlastne nejestvoval a vrátiť mu to nemohli, tak to všetko radšej rozmlátili.

Občas sa vo vás prebudí filmár?

- Kameru nosím pri sebe stále. A baví ma ja fotografovanie. To, že som študoval film, mi snáď trochu pomáha pri robení filmovej hudby. A vymyslel som niečo podobné, ako je film Godfreyho Reggia Koyanisquatsi, kde beží dve hodiny len obraz s minimalistickou hudbou Phila Glassa. Hudba je abstraktná a obraz môže byť tiež niečo abstraktné, aj keď je zložený z reálnych prvkov. Takéto prepojenie by som v blízkom čase rád urobil na pódiu.

Najbližšie plány?

- Koncerty v Čechách a potom ideme do Düsseldorfu s jazzovým kvartetom hrám Janáčkov Máj. A v Nemecku mám ešte ďalšie koncerty. Potom si zahrám na festivale na festivale "Mezi ploty" v psychiatrickej liečebni v Bohniciach.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.