udalostiach, ktoré sa na týchto miestach odohrali pri stavbe mosta a železnice, nakrútil americký režisér Dean Lean v roku 1957 film. Natočený bol v tropickej oblasti rieky Kelani na Srí Lanke. Jedno je isté. Film sa mu vydaril a autentičnosť thajského a cejlónskeho prostredia úplne splynula do jedného celku. Pred pár rokmi počas pobytu na Srí Lanke som práve v tejto časti ostrova niekoľko dní pobudol a mal šťastie porovnávať. Len ten, kto pozná jedno aj druhé je v pomykove, či práve vidí thajskú rieku Kwai alebo ho svojou krásou opája cejlónska Kelani. Melódia z filmu "Most cez rieku Kwai" ako symbol spojencov proti japonskú, ktorú si onedlho pískal celý svet, sa na istý čas stala oficiálnym pochodom NATO.
Žiadny z mostov, ktoré na tejto zemi vedú z jedného brehu rieky na druhý, nestál toľko životov. História najstrašnejšieho mosta sveta je úzko spojená s decembrom v roku 1941 - útokom japonských lietadiel na havajský prístav Pearl Harbor. Vtedy Japonsko vstúpilo do vojny proti USA. Nasledoval útok Japoncov na obrovské priestory juhovýchodnej Ázie, Tichomoria a strategické ostrovy Pacifiku. Spojenci prehrávajú významné námorné bitky. Medzi inými strácajú v Siamskom zálive vojenskú loď Wales a krížnik Repulse v decembri roku 1942. Do zajatia sa dostávajú tisíce austrálskych, britských, amerických i holandských námorníkov, letcov a vojakov. Podobne to bolo aj s vojenskou loďou Houston. Všetkých týchto zajatcov japonci donútili stavať most cez rieku Kwai. Ďalší umierali pri stavbe železnice vedúcej cez smrtiacu džungľu. Vo februári v roku 1942 Japonci v nápore južným smerom ohrozili ostrov Jáva. Strhla sa ďalšia z veľkých námorných bitiek. Spojenecké vojsko trpelo na nezohratosť. Potopili sa viaceré holandské torpédoborce ako aj križník Perth. Vojakov, ktorí prežili, vzali do zajatia a donútili stavať železnicu.
Ďalším cieľom japonskej expanzívnosti sa mala stať India. Japonci vedeli, že morskú cestu do Indie im čoskoro zahatá alebo aspoň poriadne znepríjemní spojenecké loďstvo. Hlavné veliteľstvo japonských ozbrojených znepríjemní spojenecké loďstvo. Hlavné veliteľstvo japonských ozbrojených síl sa rozhodlo vybudovať železnicu, ktorá by spojila thajský prístav Bangkok so Singapurom a smerom na severozápad sa ďalej napojiť cez thajskú džungľu na barmskú železnicu a hlavné mesto Rangun. Stavba trate zo Siamského zálivu k Indickému oceánu bola nerentabilná a v pokojných časoch by neobstála. V čase vojny znamenala jedinú zhodnú cestu pre japonské výboje. A tak z amerických, austrálskych, holandských a britských vojakov vytvorili špeciálne pracovné oddiely pod vedením japonských inžinierov a vojakov. Trasa výstavby železnice z Thajska do Barmy merala 415 km s rozchodom 1 meter. Prechádzala cez Kanchanaburi až po priesmyk na thajsko-barmskej hranici - "Priesmyk troch pagod." Prví zajatci prišli na stavbu zo Singapuru v júni 1942. Početné tábory sťali pozdĺž celej trate. Spolu so zajatcami sa na stavbe zúčastňovali aj domorodci z Thajska, Barmy, Vietnamu, Malajzie a Číny. Práve z nich vraj na stavbe zahynulo až sto tisíc.
Po prehratej vojne s Japoncami v decembri roku 1941 thajská vláda podpísala dohodu v chráme Smaragdového Budhu v Bangkoku o stavbe železnice a poskytnutí robotníkov, zásob a dopravných prostriedkov, medzi nimi aj 100 slonov. Stavba trate v extrémne ťažkých podmienkach v období mieru by trvala asi päť rokov. Japonci sa rozhodli postaviť ju za 1 rok. Prvé podvaly novej železnice položili 8. 12. 1942. Materiál na stavbu dovážali z Malajzie po súši aj po mori. Spočiatku zajatci kládli 1500 metrov trate denne. V stopách robotníkov išli dieselové koľajové automobily a vagóny naložené kameňom pod podvaly. Pre železnicu boli prvou zaťažkávacou skúškou. Celá trať bola dočasná. Bolo na nej približne 350 drevených mostov ponad údolia a riečky. Dočasné stavby mali Japonci v úmysle neskôr nahradiť pevnými. Podobne to bolo aj s mostom cez rieku Kwai. Prvý most ešte nebol dokončený a už ho odniesla voda z mohutných dažďov. Zajatci začínali odznova. Podmienky, v ktorých pracovali boli katastrofálne. Vo vlhkej bahnitej džungli prenasledovala robotníkov malária. Japonci nimi pohŕdali. Nebolo jedlo, lieky, zásoby prichádzali oneskorene. Budovateľov ohrozovali aj vlastní spolubojovníci. Železnica bola ustavičným terčom spojeneckých náletov. Prvý most na rieke Kwai dokončili vo februári roku 1943. Potom už železnica vkročila do džungle. Len čo po moste prešla prvá lokomotíva s materiálom a zásobami na stavbu ďalších kilometrov trate, začali so stavbou druhého trvácneho mosta z betónu a železa. Ľudia ďalej umierali. Ničili ich choroby, nedostatočná výživa, otrocká práca, sústavné súrenie, ale aj špecifické tropické prostredie ako hmyz a množstvo jedovatých hadov.
Už počas stavby trať dostala meno The Death Railway - Železnica smrti. Celá stavba trval len niečo vyše roka. Vraj čo podval, to ľudský život. Spomedzi zajatcov si vyžiadala 21 399 ľudských životov. Most cez rieku Kwai, ktorého jedenásť oceľových oblúkov vyrobili v Indonézii, meral 300 metrov. Dokončili ho v septembri roku 1943 a v októbri bola dobudovaná železnica a tým aj veľmi potrebné spojenie s Barmou. Keďže Japonci upustili od morskej cesty, spojenci sa začali sústreďovať, najmä letectvo, na oceľovo-betónové mosty železnice.
Vo vojenskom múzeu JEATH v Kanchanaburi som mal možnosť vidieť na obrazových ale aj písomných záznamoch spomienky z obdobia otrockej stavby železnice a neskôr aj jej zničenia. Jeden zo spojeneckých letcov spomína, ako v októbri roku 1944 zničili stredný betónový pilier mosta zhodením štyroch bômb. Letec poznamenáva, že videl ako sa most rúcal. V auguste roku 1945 sa Japonci vzdali spojencom. Hoci po vojne most opravili, Železnica smrti stratila svoj pôvodný strategický význam. Túžbou každého návštevníka je previesť sa zatiaľ fungujúcou Železnicou smrti na konečnú stanicu Nam Tok v džungli cez slávny most. Prešiel som ho aj pešo. Pár minút opretý o jeho mohutnú konštrukciu a pozeraním sa do utekajúcich vôd rieky Kwai som uvažoval o krutom období jeho výstavby.
Po roku anglická armáda deštruovala časť železnice v Barme a časť v Thajsku. Železnica sa stala históriou. Jej súčasťou je aj veľký vojenský cintorín v Kanchanaburi. Sú na ňom pochovaní vojaci, ktorí zomreli pri stavbe mosta a železnice. Pri prechádzke pomedzi náhrobné kamene sa návštevník dozvie, v ktorej armáde zajatec slúžil a v akom veku zomrel. V múzeu JEATH vidieť pôvodné zariadenia, v ktorých vojenských zajatcov mučili, keď odmietli alebo nevládali pracovať. Fotografie, ale aj kresby zajatcov, poukazujú na neznesiteľný život v koncentráku a na rôzne formy mučenia. Mnohých japonských veliteľov a aj strážcov, ktorí boli známi svojou surovosťou, postavili po vojne pred súd. Súčasťou múzea je aj neveľká sála v ktorej nepretržite premietajú pre návštevníkov film "Most cez rieku Kwai."
Odchádzam z historických miest plných ľudského utrpenia a na pamiatku si kupujem čierne tričko so Železnicou smrti a mostom s nápisom River Kwai.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
