Peter "Kuko" Hrivňák, Mário "Sabotér" Sabo, Juraj "Štefko" Štefánik a Marek Viršík, ktorá pôsobí na slovenskej hudobnej scéne už pekných pár rokov si ten svoj Vlak načasovala na minútku v ich hudobnom žánri im v súčasnosti veľká konkurencia nehrozí. Na Bengálskej noci, z ktorej vám prinášame reportáž, sme odchytili Kuka a položili mu pár otázok.
Kto sa podieľa na tvorbe vašich originálnych textov, ako sa rodia a kde hľadáte inšpiráciu?
- Robíme to takým spôsobom, že ja to dávam do rýmov, ale nápady a námety nosíme všetci. Vrchnú podobu textov robím ja, ale ešte mi to chalani schvaľujú. Počúvam ľudí o čom hovoria, to je moja inšpirácia.
Vybudovať si vlastný štýl asi trvalo dobrých pár rokov, ste s konečným výsledkom spokojní, alebo sa budete snažiť niečo na vašej hudbe zmeniť?
- Vždy platí jedno: Keď človek niečo chce - hrať pre ľudí, tí ľudia si o tom urobia svoj názor a do ľudí nikto nevidí. Predvídať sa ťažko dá, ale zatiaľ nám to tak vyhovuje. Možno keby sme urobili ďalší album taký ako "Kýže sliz" (posledný album), tak by ľudia povedali: To je to isté, to ste kľudne mohli vydať dvojalbum... Je to úplne všetko o náhode.
Ktorí ľudia zo slovenského "showbiznisu", alebo z vášho okolia vám pomohli v ceste nahor?
- Všetci nám pomohli a každý trochu inak. Každá kapela, keď nahrá "demáče", pričom tie dnes môže nahrať hocikto, je to potom vec peňazí, ktoré kapela zaplatí za štúdio, zvukára, nakoniec sa kapela s majiteľom štúdia dohodnú na peniazoch a ide sa ďalej. Takto sme aj my začínali. Títo ľudia nám zahrali do kariet, ďalej to bolo postupné hralo sa zopár skladieb v regionálnych rádiách v okolí Nitry... Cez Nitru prechádzal Julo Viršík, ktorý mal naladené nitrianske rádio. Nakontaktoval sa na väčšie štúdio, neskôr sa to dostalo k vydavateľovi..., to všetko sa postupne na seba namotáva.
Chodil si do hudobnej školy, ako si sa vôbec k hudbe dostal?
- Naučil som sa hrať na gitare, keď som mal 15, aby som balil na čundri baby. Ako ten laik, čo nechodí do umeleckej školy, neučí sa noty, zaľúbi sa do gitary, alebo iných hudobných nástrojov napr. do bicích, ale s nimi je ťažko baliť baby na čundri. Teraz však letia bongá... Najlepší hudobník kapely Horkýže slíže je bubeník Marek Viršík, ktorý na nich hráva odmalička. Máriov (Sabotér - gitara) prvý učiteľ som bol ja, naučil som ho prvé akordy, ale dnes by mohol učiť on mňa.
S ktorým s vašich albumov ste najviac spokojní, ktorý najviac oslovil vašich fanúšikov?
- To sa treba pýtať ľudí. Jednoznačne sa na tento posledný album namotalo veľa mladých ľudí napriek nejakým tým zákazom rodičov, že ešte nedozreli na tú hudbu. Mladí ľudia nás vlastne dostali tam, kde sme, lebo kapela sa môže aj pokrájať, keď sa k nej ľudia postavia chrbtom. Starší rozprávajú o prvých albumoch, na ktorých vyrastali a ktoré im pripomínajú ich cestu životom, keď sa pozrú do minulosti. Tí si zvykli aj na nové pesničky a mladí hľadajú zas staré skladby. A sú ľudia, ktorí vôbec nepočúvajú Horkýže slíže.
Čo ti chýba na slovenskej hudobnej scéne a čím by ste ju chceli ako kapela obohatiť?
- My už asi ničím, robíme si svoju hudbu, dostali sme sa do prvej ligy a to najmä vďaka ľuďom. Čo by som však na slovenskej hudobnej scéne vyprodukoval (hlavne keby som nemal kapelu Horkýže slíže) je poriadne tvrdá, hardcorová ženská kapela s dobre brutálnymi textami. Okrem gitaristiek, basgitaristiek a speváčok by mohli mať aj chalana bubeníka, beriem to, že žena bubeníčka je úzkoprofilový tovar, lebo aj keď sa nájde, údery nežnejšieho pohlavia nie sú také silné, ako by mali byť. Keby sa ten bubeník volal Fero, tak by sa mohli volať napríklad "Fero a jeho hárem" a pokiaľ by mali dobré texty a muzičku, ľudia by na nich chodili.
S ktorou kapelou by bolo pre teba česť hrať?
- Zahral by som si s českými Kabátmi. Sú podľa mňa nápadití, majú v textoch dobré myšlienky, prešli všelijakými etapami, sú to poctiví hudobníci, ktorí vedia hrať a baviť ľudí - to je u mňa devíza každej kapely.
Dá sa podľa teba hudbou na Slovensku uživiť?
- Dá sa, ale nikdy nie natrvalo. Keď začne niekto podnikať, tak pokiaľ neurobí chybu, tak z roka na rok rozširuje svoje podniky za okres až sa z neho stane veľkopodnikateľ. S hudbou je to tak, že vždy príde niečo iné. Sú kapely, ktoré tu urobili boom a rýchle skončili. Dlhú dobu kapela hráva úplne zadarmo, potom hráva za cesťák a občerstvenie, potom za cesťák, občerstvenie, nocľah a 500 Sk až dôjdeme k tomu, že kapela zistí, že môže dať výpoveď v robote, lebo aj tak z časových dôvodov nestíha robiť obidve veci naraz a živí sa hudbou. To vydrží 2-3 roky a potom sa zase musí poohliadnuť po normálnej robote. Hudobníci sú trocha iní ako ľudia - poslucháči. V dobrom slova zmysle sú to takí nenormálni ľudia, tak sa aspoň na nich tí normálni pozerajú.
Autor: Maťa Gregorová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
