vyslanca a čože to ešte bolo, samozrejme, svätá omša v nestavanom, no prekrásnom chráme. Večera, ktorú usporiadal na jeho počesť richtár. Nasledovalo stretnutie medzi štyrmi očami s pápežským legátom. Francúzskych a neapolských poslov odkázal na druhý deň. Mal toho plné zuby. On, Ľudovít I. z Anjou, nazývaný Veľký, bol unavený. Už tridsaťjeden rokov nosil svätoštefanskú korunu uhorských kráľov a posledné tri roky aj poľskú kráľovskú korunu. Mal štyridsaťsedem rokov a v kútiku duše túžil, aby m všetci dali pokoj.
Uložili ho do obrovskej postele s baldachýnom. Celé mesto zaspalo. Kráľ však bdel. Napriek veľkej únave spánok neprichádzal. Zvaľoval to na únavu. Ľudovít I. sa bál o svoju ríšu, hoci bol na vrchole svojej moci.
Ľudovít I. Veľký z Anjou, uhorský a poľský kráľ, zvolal v roku 1373 snem poľskej šľachty do svojho obľúbeného mesta Košice. Mal ho v obľube, a vždy sa v ňom rád zastavil. Cítil sa tam príjemne a bezpečne. Napokon, pri cestách do Poľska to bolo samozrejmé. Zaujímavé a zároveň znepokojujúce však bolo to, že najskôr nejasné, no potom už celkom zrozumiteľné pochybnosti ho zastihli práve pri inak príjemných posledných košických pobytoch. Ľudovít od útlej mladosti bojoval a väčšinou aj víťazil. Vybudoval veľkú, mocnú ríšu rozprestierajúcu sa od Litvy na severe po Dalmáciu na juhu, od Álp na západe, po Bulharsko na východe.
Ľudovít patril do exkluzívneho panovníckeho klubu štrnásteho storočia. Jeho súčasníkmi a partnermi boli napríklad anglický Eduard III., rakúsky Rudolf IV. Habsburský, poľský Kazimír a najmä český kráľ a nemecký cisár Karol IV. Minulosť sa vytratila, prítomnosť bola skvelá. Budúcnosť však vyvolávala strach.
Kráľ ležal a jeho myšlienky blúdili v inom čase a na veľmi vzdialených miestach. Opäť pred sebou videl svojho otca, veľkého kráľa Karola Róberta, po ktorom prevzal zodpovednosť za korunu, za dynastiu, za moc rodu Anjou. Zodpovednosť za ďalšie rozšírenie a upevnenie tejto moci. Do veľkej úlohy sa pustil odvážne a zo všetkých síl. Bol rytier a nechýbal mu bojový duch zdedený po predkoch. Nuž teda bojoval. Na všetkých sveta stranách. Pomáhal poľskému kráľovi v boji proti Litvanom a vydobyl pri tom Halič i takzvanú Červenú Rus. Pomáhal pápežovi v boji proti Benátkam. Na ich úkor získal jadranský prístav Zadar a časť Dalmácie. Vydobyl Uhorsku prístup k moru.
Bojoval s neapolskou kráľovnou Janou I. Postupne uznali jeho nadvládu Valašsko, Multansko, poklonila samu chorvátska i dalmatínska šľachta, po nej i srbská, ba aj bulharská.
Viac ako juh, ho však zaujímal sever. Poľsko. Keďže kráľ Kazimír nemal následníka, podľa uzavretých dynastických zmlúv pripadla napokon po jeho smrti poľská koruna Ľudovítovi. Písal sa rok 1370.
Život veľkého kráľa však nenapĺňali iba boje. Veď Ľudovít I. založil v Pécsi prvú uhorskú univerzitu. Podporoval rozvoj miest. Mal rád mestá a dával im to najavo. Keď si na to pri svojom nočnom myšlienkovom putovaní spomenul, pousmial sa. Áno, jeho, kráľovské mestá. Výzva vmetená do tváre spupnej šľachty. Košice patrilo medzi jeho najmilšie. Udelil im mnoho práv a výsad. Zaradil ich medzi hlavné mestá kráľovstva. Dal im prvý mestský erb v Európe. Urobil z Košíc klenot v náhrdelníku uhorských miest. Iba máloktoré z miest, ktoré na svojich cestách svetom videl, sa im mohlo rovnať.
Kráľ sa usmieval. Potom však opäť zacítil strach. Zlostil ho ten predtým neznámy pocit. Vyvádzal ho z miery. Jeho, vládcu veľkej ríše, slávneho kráľa, ktorému vzdávajú úctu korunované hlavy mnohých cudzích krajín, panovníka, s ktorým sa priatelí i nemecký cisár, straší nočná mora. Už pozná jej meno. Priam ho vidí žeravou čiarou vpísané do tmy vôkol neho.
Znie - nástupníctvo.
Tak, ako pred ním poľský Kazimír, teraz má rovnaké trápenie on sám, Ľudovít. Ani tri dcéry, hoci ich možno výhodne vydať, nenahradia jediného syna. Kráľ vybudoval ríšu a teraz sa bojí, že po jeho smrti sa stavba zrúti ako domček z karát. Že ju ako bezbrannú ovečku roztrhajú na kusy pažraví vlci. Smrť, ako verí, je síce ešte ďaleko, a ovečka sa zatiaľ pokojne pasie, no spoza hôr už počuť vzdialené zavýjanie lačnej svorky. Veru pozná ich, nenásytných, zradných, spupných, nebezpečných vlkov - uhorských feudálov. Svojich poddaných, naoko sa pred svojim kráľom úctivo a hlboko klaňajúcich, no v duchu neustále rátajúcich chotáre, kraje, hrady, áno i mestá, ktoré by sa dali v príhodný čas uchmatnúť. Zabrániť im v tom môže iba silný panovník. Ale kde ho vziať, keď Ľudovíta Boh neobdaroval synom. Nádeje mu dodáva pomyslenie na dcéry. Prostrednú z nich, Máriu, zasľúbil Žigmundovi Luxemburskému, synovi cisára Karola IV. Dostanú jeho veľmoži uzdu i bič. Ale to je ešte ďaleko. A ktovie, či všetko vyjde tak, ako by si on, Ľudovít, prial.
Znepokojený kráľ, Ľudovít I. z Anjou, zvaný Veľký, napokon predsa len zaspal. Ráno sa opäť začal kolotoč jeho vladárskych povinností. Povinností panovníka, ktorého vláda predstavovala pre Uhorsko dobu najväčšieho rozkvetu, dali Ľudovítovi I. na čas zabudnúť na jeho nočnú moru. Bolo to však varovanie, ktoré sa v neskorších časoch naplnilo.
Autor: Peter PAČAJ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
